Silbury Hill

 

Vo vzdialenosti asi 1,2 kilometra južne od Avebury sa nachádza ďalšia výnimočná pamiatka tejto oblasti. A dá sa povedať, že táto je zo všetkých doteraz spomínaných najzáhadnejšia. Nejde o kamenný kruh ani inú megalitickú pamiatku. A predsa o obrovskú stavbu, aká nemá vo svete obdobu. Ide o najväčšiu kruhovú mohylu Európy - slávnu Silbury Hill. A hoci niekoľko starodávnych mohýl v Ázii a Severnej Amerike ju čo do veľkosti prevyšuje, žiadna sa jej nevyrovná vekom, všetky totiž boli postavené najneskôr v období prvého tisícročia pred naším letopočtom. Z tohto pohľadu tak ide aj o najväčšiu mohylovitú stavbu prehistórie na celom svete. Jej vek totiž s určitosťou presahuje 4300 rokov. A práve jej vek a pohnutosť časov, v ktorých vznikla, ju zahaľuje do tajomstiev, ktoré ešte neboli odhalené. No na základe útržkov a logických dedukcií si môžme skúsiť poskladať pozoruhodný, aj keď stále veľmi špekulatívny príbeh, ktorý sa skrýva za jej vznikom. 

Výška Silbury Hill dosahuje až 39 metrov a priemer jej približne kruhovej základne presahuje 160 metrov. Celkovo zaberá mohyla plochu dvoch hektárov a jej objem predstavuje takmer 250 000 kubických metrov. Archeológovia vypočítali, že na premiestnenie a vytvarovanie takéhoto množstva materiálu bolo potrebných približne 18 miliónov človeko-hodín, teda ekvivalent práce 500 ľudí po dobu 15 rokov. Samozrejme je oveľa pravdepodobnejšie, že doba výstavby mohyly bola rozložená do oveľa širšieho časového okna, trvajúceho možno až 100 rokov. A aj počet ľudí, ktorý na nej aktuálne pracoval, tak mohol byť o dosť menší.

V čase svojej dostavby bola mohyla ešte o niečo vyššia, pretože sa predpokladá, že jej vrchol bol zaoblenejší, nie zarovnaný ako dnes. V súčasnosti tvorí vrchol približne rovná plošinka o priemere cca 30 metrov. K zarovnaniu vrcholu došlo pravdepodobne až v ranom stredoveku, keď si na ňom anglosasi postavili malú pevnosť, z ktorej sa však už nič nezachovalo. Mohyla tak získala svoj typický tvar pripomínajúci malú sopku. Sýto zelená rovinka v okolí úpätia mohyly je tiež dôležitá. Ide totiž o umelo vyhĺbenú priekopu s hĺbkou až 6 metrov, z ktorej bol vyťažovaný materiál pre stavbu mohyly. 

A toto už je letecký pohľad na Silbury Hill v širšom kontexte wiltshirskej krajiny. Pekne vidieť, ako je obrovská kruhová mohyla usadená približne na pol ceste medzi dlhou mohylou West Kennet v popredí a megalitickým kruhom Avebury, ktorého valy si možno všimnúť vpravo hore. Je zrejmé, že krajina, kde si na pomerne malom priestore dávni ľudia dali v priebehu tisícročí námahu zo stavaním takýchto úctyhodných pamiatok musela mať pre nich nesmierny význam. Ťažko povedať, ako boli spolu prepojená oblasť Avebury s 30 kilometrov vzdialenou oblasťou v okolí Stonehenge na juhu, no dovolím si zašpekulovať, že pre dávnych neolitikov a ľudí ktorí prišli tesne po nich, bola oblasť okolo kamenného kruhu Avebury ešte o niečo dôležitejšia ako lokalita, kde postavili jeho slávnejšieho príbuzného. A možno práve výstavba Silbury Hill je toho dôkazom.

Vrchol Silbury Hill čiastočne vidieť aj z kruhu Avebury, aj keď z veľkej časti výhľad naň zacláňa kopec Wadden Hill. Samozrejme v minulosti, keď bol vrchol o niečo vyšší a zaoblenejší, aj výhľad z neho na valy a aj časť menhirov Avebury mohol byť lepší. Či však vôbec hľadať medzi tým nejakú kauzálnu súvislosť, teda že výška Silbury bola schválne volená aby bolo aspoň trocha vidieť na starodávny kruh, je viac než otázne.

Mohyla je postavená prevažne z kriedovej sutiny. Dnes je kompletne zarastená vegetáciou, no v čase svojej dostavby musela byť žiarivo biela a výrazne sa vynímať do ďaleka. Na základe súčasných poznatkov už vieme, že ju stavali v niekoľkých etapách, pričom najprv postavili menší násyp zo štrku, obklopený akýmsi obrubníkom z dreva a menších sarsenových balvanov. Na toto jadro mohyly následne začali byť umiestňované striedavé vrstvy zeminy a kriedovej sutiny, pričom v záverečnej fáze sa už na mohylu dopĺňala iba krieda. Predpokladá sa, že dodnes jasne viditeľný stupeň tesne pod vrcholom mohyly mohol byť buď konštrukčným prvkom zámerne zhotoveným ako ochrana pred zošmyknutím pri budovaní konečnej fázy vrcholu, alebo je pozostatkom po špirálovitej ceste, ktorá sa tiahla od základne mohyly až k jej vrcholu a mohla byť využívaná k jednoduchšiemu premiestňovaniu materiálu pri stavbe a potenciálne aj neskorším procesným obradom, ktoré sa na mohyle mohli odohrávať. 

Sympatické znázornenie, ako mohla stavba mohyly vyzerať je aj na tejto informačnej tabuly umiestnenej na vyhliadke cca 150 metrov od mohyly. 

Popri južnom úpätí Silbury Hill sa tiahne novodobá cesta A4. Angličanom celkovo zazlievam tento podivný zvyk stavať frekventované cestné komunikácia hneď vedľa starodávnych pamiatok (Stonehenge, Silbury Hill), prípadne priamo cez ne (Avebury). Aj keď mi je jasné, že trasa týchto ciest bola navrhnutá dávno predtým, ako sa začalo dôraznejšie myslieť na nejakú ochranu pamiatok. Podobnou trasou ako je terajšia cesta sa tiahla už pred takmer 2000 rokmi aj starodávna rímska cesta. Vyzerá to tak, že starí Rimania okupujúci Britániu boli mohylou Silbury Hill veľmi fascinovaní, pravdepodobne dokonca viac ako inými pamiatkami vrátane Avebury. V jej blízkom okolí sa totiž našlo viacero rímskych predmetov a dokonca bola na jej úpätí postavená malá rímska dedina.  

Každopádne blízkosť cesty nie je tým hlavným, čo Silbury Hill ohrozilo. V skutočnosti ju najviac poškodilo jej samotné tajomstvo, resp. aby sme boli presní, snaha ľudí odhaliť ho. Keďže v oveľa menších mohylách sa našli skutočné poklady, logicky ľudia celé stáročia predpokladali, že v tej najväčšej musí byť aj najväčší poklad. Už v roku 1776 tím baníkov pod vedením pľukovníka a vojvodu Edwarda Draxa vykopal veľkú vertikálnu šachtu zvrchu mohyly takmer až na jej dno. Aké bolo ich sklamanie, keď okrem kriedovej sutiny, kameňov a kúskov dreva vnútri mohyly nič nenašli, dokonca ani žiadny hrob či kosti. Ďalší tunel krížom do stredu mohyly, tentokrát horizontálny (približne z miesta na fotografii) vykopali v roku 1849 a opäť nenašli nič, čo by ich zaujalo. V roku 1968 tento tunel opäť otvorili, tentokrát však už profesionálny archeológovia a hoci opäť nenašli nič blízke pokladu, získali mnoho dôležitých informácii o budovaní mohyly. Problémom bolo, že žiadny z týchto tunelov nikdy poriadne nezasypali. V roku 2002 sa po veľkých dažďoch časť vrcholu mohyly v mieste prvotnej vertikálnej šachty prepadla. Z obavy o stabilitu celej mohyly prebiehali nasledujúce roky záchranno-výskumné práce, ktoré všetky existujúce šachty vyplnili množstvom kriedovej sutiny a mohylu tak stabilizovali. Zároveň je však odvtedy vstup na mohylu prísne zakázaný. Aj keď na základe mnohých chodníčkov, čo sme mohli vidieť v tráve na jej svahoch, je otázne, do akej miery sa tento zákaz dodržuje...

Všetko zlé je ale aj na niečo dobré, čo sa ukázalo aj pri záchranných prácach na mohyle. Súčasne s nimi totiž po desaťročiach získali archeológovia prístup do vnútra mohyly a prvýkrát tu tak mohol prebehnúť aj moderný archeologický výskum, ktorý nám dodal nové a veľmi významné poznatky. Jedným z najdôležitejších zistení bolo spresnenie datovania výstavby mohyly. A tak dnes už s takmer istotou vieme povedať, že výstavba Silbury Hill prebehla niekedy v rozmedzí rokov 2400 až 2300 pred naším letopočtom. To je veľmi dôležité, pretože dávnejšie, menej presné datovania posúvali výstavbu o niekoľko storočí viac do minulosti. So Silbury Hill sa tak robila neolitická pamiatka podobne ako s Avebury a Stonehenge, u ktorých sa dostavba predpokladá v čase okolo roku 2500 pred Kristom. A pomerne krátko po tomto dátume sa datuje aj zánik neolitu v Británii. Napriek tomu narážame pri Silbury Hill na zaujímavý paradox - stále, a to aj v mnohých vedeckých prácach, je označovaná za neolitické dielo. Niektorí sú dokonca kvôli tomu ochotní aj proti dôkazom posúvať zánik neolitu v Británií aj o niekoľko storočí k súčasnosti. Podľa mňa sa však treba zmieriť s takmer istou pravdou - Silbury Hill nepostavili neolitici. Nemohli. Boli už mŕtvi...

O čo vlastne presne ide? Myslím si, že pochopenie tohto problému je zároveň kľúčom k objasneniu záhady pôvodu Silbury Hill. Už v článku o Stonehenge som spomínal, že monument bol svojimi staviteľmi využívaný len krátko po svojej dostavbe, možno len pár desaťročí. Potom sa neolitická kultúra v Británii vytratila. A nielen kultúra, ale aj celý ľud. Vďaka súčasným archeogenetickým analýzam už s istotou vieme, že zatiaľ čo okolo roku 2500 pred Kristom boli neolitici stále prevažujúcim obyvateľstvom Británie, okolo roku 2400 už prakticky neexistovali, a to doslova. Vyhynuli. Nahradili ich úplne iný ľudia - nositelia tzv. kultúry zvoncových pohárov, v skutočnosti indoeurópske kmene migrujúce už stáročia cez celú Európu až z ďalekých stepí v pontsko-kaspickej oblasti. Pozostatky jedného z nich sú aj na vyššie uvedenej fotografii. Ide o tzv. muža z Amesbury, ktorý bol v tomto meste neďaleko Stonehenge nájdený aj s typickou výbavou jasne hovoriacou o tom, že už išlo o nositeľa novej éry - doby bronzovej. Pochovaný bol okolo roku 2300 pred Kristom, teda v období, keď sa o 30 kilometrov ďalej na sever dokončovalo Silbury Hill. Je teda nad Slnko jasné, že táto mohyla nemohla byť dielom neolitikov, ale už Indoeurópanov z kontinentu, ktorý sa tu po ich zániku začali hromadne usádzať. Každopádne to nevylučuje, že za stavbou bol aj vplyv nedávno zaniknutého neolitu...

Čo presne stálo za zánikom neolitikov nevieme, aj keď je zrejmé, že novopríchodzí cudzinci v tom zohrali rolu. Avšak akú presne, to ešte nie je jasné. S veľkou pravdepodobnosťou nešlo o žiadnu zámernú genocídu, aj keď nejaké menšie násilné konflikty sa nedajú vylúčiť. Predsalen, Indoeurópania boli vo všeobecnosti vyšší, lepšie vybavený a pravdepodobne aj bojovnejší, ako domorodí neolitici. Každopádne z archeologických náznakov vieme, že prvé kontakty medzi neolitikmi a indoeurópanmi nastali už pred rokom 2500 a boli skôr mierového, obchodného rázu. Je však dosť pravdepodobné, že spolu s prvými bronzovými predmetmi doniesli indoeurópania do Británie aj nejakú epidémiu, na ktorú neboli starobylé neolitické populácie vôbec pripravené. Často sa spomína mor, no mohlo ísť aj o niečo iné. Je teda dosť pravdepodobné, aj keď nie ešte jednoznačne potvrdené, že masívny úbytok, ba priam až vyhynutie neolitickej populácie na britských ostrovoch v 25.-tom storočí pred Kristom bolo výsledkom epidémie dovlečenej z kontinentu. Mohlo ísť tak trochu o obdobnú situáciu, aká sa o mnoho tisíc rokov neskôr odohrala v Amerike po tom, ako do nej prišli kolonisti z Európy. Aj tam stačilo pár prvotných kontaktov a domorodé indiánske obyvateľstvo zaznamenalo v priebehu krátkej doby rapídny pokles kvôli Európanmi dovlečeným chorobám. Je možné, že aj v Británii po prvotnej menšej migrácií už väčšia vlna indoeurópskych migrantov v nasledujúcich desaťročiach prichádzala obsádzať viac-menej ľudoprázdnu krajinu. A to čo našli, ich ohromilo...

Či už išlo o Stonehenge alebo Avebury, všade v tejto oblasti nachádzali ohromné kamenné diela, ktoré ich privádzali do úžasu. V tom období ešte neboli veľmi poznačené časom, práve naopak, boli pomerne "čerstvé" a museli pôsobiť oveľa ohromujúcejšie ako dnes. Možno ešte narážali aj na zvyšky neolitickej populácie, ktorá však už asi nemala silu ani na kladenie odporu voči cudzincom, nie to ešte na stavanie nových monumentov. Novopríchodzí usadlíci si však museli uvedomovať, že vstúpili na starobylú posvätnú pôdu. A keďže sami boli silne nábožensky založený (aj keď samozrejme iným spôsobom) a navyše si uvedomovali silný odkaz, ktorým týmito stavbami neolitici zdôrazňovali prepojenie s týmto územím, rozhodli sa v tejto krajine megalitických "obrov" tiež utvrdiť svoj nárok na zem, ktorú práve obsadili. Vztyčovanie ohromných kameňov nebol ich štýl, okrem toho to by len napodobňovali svojich predchodcov. Chcelo to niečo nové, niečo, čo práveže veľmi dobre vedeli a čo bolo pre nich typické. Stavanie mohýl. Tento zvyk indoeurópske kmene rozvíjali už vo svojich domovských stepiach. Tam stavali veľké kruhové mohyly, ktoré im slúžili jednak ako hrobky pre svojich zomrelých, ale aj ako orientačné body v rozľahlých a jednotvárnych stepiach. Niektoré z týchto mohýl, nazývaných kurgany, boli vskutku obrovské a dosahovali až 20 metrov. A tak možno v novej krajine, kde našli obrovské monumenty po zaniknutom, prípadne zanikajúcom starobylom národe, sa rozhodli aj oni ukázať svoju silu a odhodlanosť. A urobili to po svojom...

Samozrejme tento mnou načrtnutý príbeh je zatiaľ len špekulácia, vychádzajúca však z čiastkových dôkazov a kontextu danej doby. Presnejšie okolnosti vzniku mohyly mohli byť komplexnejšie a možno v nich väčšiu rolu zohrával aj nejaký náboženský alebo rituálny aspekt. Prečo napríklad bolo pre stavbu mohyly zvolené práve toto miesto? Táto sýtozelená oblasť pod mohylou, na ktorú som upozornil už pri leteckom zábere, je v skutočnosti značnú časť roka pod vodou. Je to spomínaná priekopa, z ktorej sa ťažil materiál pre stavbu mohyly. Mimo suchých letných období do nej vtekajú z južnej a západnej strany pramene podzemnej vody, ktorá tak časť priekopy pod mohylou zaplní, čo vytvára krásny efekt, akoby sa Silbury Hill vynárala z vody ako ostrov. Predpokladá sa, že pred stavbou mohyly pramene vyvierali na neďalekej lúke a spájali sa do potôčika, ktorý sa neďaleko Silbury vlieval do riečky Kennet. Mohyla mohla byť zámerne stavaná tak, aby z nej bol výhľad na sútok týchto vodných tokov. Porušením kriedového podložia pri stavbe priekopy sa síce tento prirodzený tok narušil, ako bonus sa však začalo vytvárať vo vlhkejších častiach roka spomínané jazierko okolo mohyly. Možno to bolo staviteľmi uvítaná, aj keď neplánovaná zmena okolitej krajiny. Ktovie ako to presne bolo, no môžme si definitívne zhrnúť, čo o záhadnej Silbury Hill vieme. Aj napriek tomu, že ju ešte stále mnohí označujú ako neolitickú pamiatku, s najväčsou pravdepodobnosťou nebola postavená neolitikmi, ale novopríchodzími Indoeurópanmi. To, že stále prevláda zastaraná klasifikácia, súvisí s odkazom dávnejších nepresnejších datovaní a tiež proste s tým, že Silbury Hill je obkolesená skutočnými a veľmi významnými neolitickými pamiatkami ako Avebury a dlhá mohyla West Kennet. Silbury Hill je tiež síce ohromný monument, ale nie je to megalitická stavba. Nenesie v sebe v podstate žiadne megalitické prvky, pri jej stavbe neboli použité žiadne väčšie sarsenové balvany. Dôvodov pre stavbu mohyly mohlo byť mnoho a hoci sa v nej nenašiel žiadny hrob, neznamená to, že nemohla slúžiť aj na tento účel, len sa nám o tom nutne nemuseli zachovať dôkazy. Resp. sa ešte nenašli. Základňa pod mohylou nie je preskúmaná zas až tak dôkladne, aby sme to mohli tvrdiť zo stopercentnou istotou. A možno, tak ako som načrtol aj v tomto blogu, bola stavba mohyly hlavne symbolicko-rituálnym a politickým potvrdením pre nových indoeurópskych osadníkov, že tento ostrov je odteraz naozaj len ich. Nech už to bolo akokoľvek, je isté, že príbeh najväčšej mohyly Európy sa začal v pohnutej dobe, keď jedna epocha striedala druhú a je tak ďalším fascinujúcim dielikom našej pradávnej histórie.