Nuraghe na Sardínií

V dávnych dobách, dlho pred založením Ríma či Kartága, či ešte pred tým, ako Homér napísal svoj slávny epos o Trójskej vojne, ovládala ostrov Sardínia v Stredozemnom mori tajomná civilizácia. Jej príslušníkov dnes nazývame Nuraghovia. Ako volali oni samých seba netušíme, aj keď sú isté indície svedčiace o tom, že aj súčasný názov ostrova Sardínia sa viaže k týmto prastarým časom a naznačuje, ako sa označovali jej pôvodní obyvatelia, prípadne aspoň to, ako ich označovali iní. V starodávnych egyptských, či chetitských textoch sa totiž nachádzajú zmienky o ľuďoch Šerdana, alebo Šartana, patriacich k tajomným morským národom, ktorých vpády s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobili na konci 13.-teho storočia pred Kristom kolaps civilizácii doby bronzovej vo východnom Stredomorí. Či to bola naozaj zásluha nájazdníkov zo Sardínie síce stopercentne nevieme, každopádne je isté, že minimálne v období 1700 až 900 pred Kristom pôsobila na tomto ostrove komplexná civilizácia, ktorej príslušníci boli nielen udatní bojovníci a zdatní moreplavci, ale aj veľmi šikovní remeselníci, umelci a stavitelia. A práve ich najznámejšie stavby označované ako nuraghe im dali aj ich súčasný názov a stali sa hlavným symbolom celej civilizácie. V zásade ide o veže tvaru zrezaného kužela, postavané z mohutných, nasucho naskladaných kamenných blokov, často s vysokými vnútornými priestormi kónického tvaru, buď stojace samostane, alebo s pridruženými vežami a stavbami rôznej komplexicity. Po celej Sardínií je ich evidovaných takmer 7000 a aj keď väčšina nie je veľmi dobre zachovaná, tie, ktoré sú, predstavujú úžasný náhľad do starodávneho života doby bronzovej, aký hádam nemá vo svete obdobu. My sa tu teraz na niektoré z nich pozrieme bližšie.

Nuraghe Majore

Nuraghe Majore, ktorý sa nachádza v severnej časti Sardínie, vyše 20 km južne od mesta Sassari, v pomerne odľahlej oblasti medzi mestečkami Romana a Thiesy, je typickým a veľmi pekne zachovalým príkladom klasického, jednovežového nuraghu. Postavený na malom skalnom výbežku sa malebne vypína nad krajinou a trochu pripomína strážne stredoveké veže, aké sa v oveľa neskoršej dobe stavali aj na území Slovenska.

Veže nuraghe sa však oproti neskorším stredovekým vežiam stavali úplne inak - z mohutných, precízne na sucho naskladaných kamenných blokov, z ktorých niektoré vážia aj niekoľko ton. Do nuraghu Majore, podobne ako aj do mnohých iných, vedie takýto obdĺžnikovitý vstup, vysoký necelé 2 metre. Či bol v tých časoch uzavretý nejakým typom dverí, nevieme a hoci je to veľmi pravdepodobné, nezachovali sa po nich žiadne stopy.

Hoci to znie neuveriteľne, tieto stavby majú okolo 3500 rokov. A väčšina z nich nebola takmer nijako renovovaná. Je to o to pôsobivejšie, keď si pripomenieme, že z tohto obdobia, dokonca ešte o pár storočí mladšieho, sa na Slovensku zachovali nanajvýš zvyšky valov a sotva preživších múrikov výšinných hradísk. No tu na Sardínií môžete priamo vstúpiť do vnútra skoro dokonale zachovanej pevnosti doby bronzovej. Aj keď o tom, či to boli naozaj pevnosti, nepanuje medzi odborníkmi konsenzus, o čom si ešte povieme bližšie nižšie.

Hneď po vstupe do vnútra veže sa pred nami odhalí takáto neveľká predsieň, z ktorej sa dá dostať do ďalších vnútorných priestorov nuraghu. Vpredu čiastočne v tme vidíme hlavnú vnútornú komoru, napravo je malý výklenok a z priestoru vľavo sa dá dostať na schodisko. Áno, čítate dobre - na schodisko...

Vnútorné schodiská boli integrálnou súčasťou väčšiny nuraghov, no dnes ich majú viac alebo menej zachované len niektoré. Nuraghe Majore je jedným z nich a aj keď schodisko nie je v stopercentnom stave, dá sa cez neho dostať až na vrchol veže, čo už je dnes možné len u malej časti nuraghov. Pohybovať sa v temných chodbách po schodoch starých 3500 rokov je naozaj sureálny zážitok, aký si len tak kdekoľvek nevychutnáte.

A toto už je výstup z temnej schodiskovej chodby na vrchol veže...

...z ktorého sa otvárajú takéto fantastické výhľady na krajinu. Je zrejmé, že tieto veže boli pre kontrolu určitého územia veľkou strategickou výhodou.

Nuraghe Majore nepatrí medzi naväčšie nuraghy, no aj tak sa v najvyššom bode vypína takmer 10 metrov nad skalný terén

Aj vrchol veže dokazuje, že nuraghe neboli žiadne jednoduché stavby, ale obsahovali rôzne komplexné prvky a skryté miestnosti. Na fotografii je na pravo východ zo schodiskovej chodby a naľavo malá miestnosť, alebo skôr výklenok neznámeho účelu.

A hoci nám z vrcholov týchto veží ostali zachované iba zvyšky, zobrazenie toho, ako vyzerali v časoch svojej najväčšej slávy nám zanechali samotní Nuraghovia. Vyrábali totiž kamenné i bronzové sochy, na ktorých tieto svoje vlastné architektonické výtvory stvárňovali. Z nich vyplýva, že na vrcholoch nuraghov boli vytvorené mohutné kruhové obruče pravdepodobne z dreva, ktoré podopierali veľké terasy, na ktorých mohli byť umiestnené ďalšie vnútorné objekty, možno aj viacposchodové. Stavby teda naozaj do istej miery pripomínali mohutné stredoveké hrady, avšak o viac ako dve tisícročia staršie. Na snímku je viac ako pol metra vysoká kamenná socha nuraghu vystavená v archeologickom múzeu v
meste Nuoro.

Tu už sme späť na prízemí nuraghu tesne pred vstupom do hlavnej komory, ktorá tvorí srdce prakticky každého nuraghu. Avšak nie u každého je tak dobre zachovaná ako pri Nuraghe Majore.

Vnútorná komora tohto nuraghu je vysoká takmer 5 metrov a má približne kruhový pôdorys o priemere asi 3 metre. Tieto komory boli vytvárané tzv. tholosovou konštrukciou, čo znamená že kamene z ktorých je tvorená boli ukladané do výšky, pričom sa prekladaním postupne zužovali vytvoriac tak tzv. nepravú kuželovitú klenbu. Vo svojom vnútri mávajú mnohé nuraghy aj tri malé výklenky trojuholníkového tvaru. Na fotografii je vidieť jeden z nich na pravo od vchodu. Práve ten obsahoval aj jeden veľmi zaujímavý prvok...

V tomto výklenku je totiž vo výške asi 2 metre nad zemou začiatok ďalšej chodby so schodiskom, ktoré vedie nevedno kam... Aby sa k nemu v minulosti dostali, takmer určite muselo byť opatrné aj dreveným prípadne lanovým rebríkom, jeho účel je ale nejasný. Nejasných je ale okolo nuraghov aj plno iných vecí...

A práve tu sa dostávame aj k základnej otázke - k čomu vlastne nuraghy slúžili. V zásade sa má, aj keď s výhradami, za to, že išlo o vojenské pevnosti, ktoré umožňovali kontrolu a dohľad nad oblasťami, ktoré ovládali určité kmene či skupiny bojovníkov. Svedčilo by tomu ich časté umiestňovanie na kopcoch či skalných výbežkoch, ktoré určite poskytovali strategickú výhodu ako pre útok, tak aj pre obranu. Akýkoľvek nepriatelia, ktorí si v tej dobe zaumienili dobyť tieto mohutné, ťažko prístupné veže, určite narazili na veľmi tvrdý oriešok. A to o to viac, že Nuraghovia vedeli byť drsní bojovníci - ich vysokokvalitné bronzové meče a typické prilby s rohami museli vzbudzovať veľký rešpekt. Niektoré nuraghe tiež mohli slúžiť ako sídlo miestneho vládcu, či náčelníka. Avšak tu mnohí odborníci upozorňujú na jeden očividný fakt - nuraghe neboli veľmi vhodné na dlhodobý a už určite nie pohodlný život. Boli tmavé a chladné a pre život väčšieho množstva ľudí neposkytovali veľa miesta (aj keď to mohli do istej miery kompenzovať horné plošiny na vrchole, o ktorých presnej veľkosti o konštrukcii veľa nevieme).

Podľa niektorých odborníkov mohla mať stavba nuraghov skôr nábožensko-symbolický význam a lokálne komunity si ich stavbou posväcovali kontrolu nad oblasťou, v ktorej žili. Svedčiť by o tom mohla aj zvláštna trojuholníková konštrukcia výklenkov, ako je napr. aj tento umiestnený naproti vstupu.

Jedine v tomto výklenku je aj takáto diera, ktorej účel je opäť nejasný. Slúžila ako studňa, zásobáreň, či obetisko? Osobne si myslím, že jedna teória nevylučuje druhú a nuraghe mohli slúžiť jednak ako vojenské pevnosti a rovnako mať v sebe implementované aj určité náboženské či symbolicko-mocenské prvky danej doby.

Toto je celkový pohľad na vnútornú komoru so všetkými troma výklenkami (aj keď tie väčšie naľavo a napravo od vstupu sú trochu zahalené v tme). Je dosť možné, že práve hlavná vnutorná komora nuraghu slúžila pri vstupe ako miesto prejavovania mocenskej či náboženskej úcty. Možno práve vo výklenkoch boli umiestnené symboly miestneho vladára alebo božstva a kde sa príležitostne aj vykonávali náboženské či iné kultúrne obrady. V hornej časti veže rovnako mohol prebiehať život vojenskej posádky, či možno samotného náčelníka a jeho blízkych.

Toto je pohľad z vnútornej komory na diery, ktoré sa nachádzajú nad vstupom do veže. Pravdepodobne slúžili pre zabezpečenie väčšieho prístupu svetla do tmavých priestorov hlavnej komory, aj keď niektorí nevylučujú ani ich hlbší význam, súvisiaci opäť napr. s náboženstvom či dokonca astronómiou. Diera naľavo mohla tiež slúžit pre drevené trámy, na ktorých mohlo byť vrámci hlavnej komory zrealizované ďalšie poschodie, prípadne konštrukcia neznámeho účelu. Nič stopercentne nevieme, ale jedna vec je istá - schopnosti a vynaliezavosť našich pradávnych predkov by sa určite nemali podceňovať.

Nuraghe Santa Barbara

Neďaleko mestečka Macomer v centrálnej Sardínii sa nachádza veľký nuragh nazývaný Santa Barbara. Na rozdiel od nuraghu Majore, ktorý je typickým príkladom pomerne jednoduchého jednovežového nuraghu, predstavuje Santa Barbara príklad neskorších, oveľa komplexnejších stavieb. Začali vznikať v rokoch 1400 až 1300 pred Kristom a ich stavba pravdepodobne súvisela s prerodom nuraghickej civilizácie od jednoduchších, lokálne pôsobiacich komunít na komplexnejšiu spoločnosť ovládajúcu väčšie oblasti a združujúcu väčšie populácie. Komplexné nuraghy mali viacero variácií s rôznymi pridruženými stavbami. Santa Barbaru tvorila veľká stredová veža, ku ktorej boli pristavané štyri menšie veže, tzv. bašty, z ktorých sa však zachovali iba zvyšky. Na fotografii je pohľad na nuragh z východnej strany, z ktorej vidno pred hlavnou vežou aj zvyšky jednej z postranných bášt ("diera" v strede).

Toto je hlavný vchod do komplexu, umiestnený z juhovýchodnej strany. Hoci hlavná veža je pomerne dobre zachovaná, značná časť komplexu už neexistuje. Pôvodne totiž bola pravdepodobne zastavaná celá časť nad vchodom až približne do polky hlavnej veže. Zvyšky tejto zástavby sú stále viditeľné okolo veže v ľavej aj pravej časti fotografie.

Pohľad na vstupné nádvorie komplexu z vnútornej strany. Či bol strop tohto nádvoria tiež kompletne z kameňa, alebo skôr z dreva či iných organických materiálov, nie je isté. Podľa niektorých dokonca mohol byť, tak ako dnes, plne alebo aspoň čiastočne otvorený aby tak poskytoval v komplexe viac svetla.

Toto už je pohľad z južnej postrannej bašty, umiestnenej naľavo od vchodu. Presný účel týchto bášt je opäť len predmetom debát bez jednoznačných dôkazov. Najčastejšie sa objavujú teórie o tom, že slúžili ako zásobárne či sklady potravín, ale možno aj zbraní či iných materiálov.

A pohľad na pravo od vchodu do východnej bašty. V nej sú zachované aj ďalšie malé miestnosti a výklenky. Na rozdiel od vstupného nádvoria komplexu panuje v prípade bášt konsenzus o tom, že boli plne zastrešené, pričom na ich vrchole mohli byť tiež kruhové terasy ako pri jednoduchších nuraghoch.

A toto už je vstup do hlavnej veže. Tá je je zachovaná až do takmer 18 metrovej výšky a patrí tak k najvyššie zachovaným nuraghom vôbec.

Po vstupe do vnútra hlavnej veže sa ocitneme vo vnútornej komore, ktorá je v skutku obrovská. Má výšku až 9 metrov a je tak druhou najvyššou na celej Sardínii. Na fotografii si možno krásne všimnúť jej tholosovú konštrukciu, ako aj tri pozdĺžne tvarované balvany, ktoré ju uzatvárajú na jej úplnom vrchu. Opäť sa nedá vylúčiť, že táto komora nebola až po vrch úplne prázdna, ale boli v nej vytvorené drevené poschodia.

Tak ako je zvykom aj v iných nuraghoch, aj v tejto hlavnej komore sú inštalované typické trojuholníkové výklenky. Toto je veľký výklenok naľavo od vstupu. Kriedov nakreslená čiara označuje výšku pôvodných nánosov, ktorými bola komora zanesená pred začatím archeologických vykopávok, ktoré tu prebehli na konci 70-tych rokov. 

Tento nuragh má 
 krásne zachované pôvodné schodisko. Na rozdiel od väčšiny iných nuraghov, kde sa schodisková chodba začína naľavo od vstupu, tu je umiestnená na pravej strane.

Po schodoch sa dá dostať k veľkému "oknu", ktoré sa nachádza vo výške asi 12 metrov a aj pri pohľade z diaľky tvorí špecifický prvok tohto nuraghu.

Z okna je okrem iného aj pekný výhľad na zvyšky južnej bašty

Priamo oproti oknu je prekvapenie - vstup do druhej vnútornej komory, ktorá sa nachádza nad veľkou prízemnou komorou a tvorí tak akési ďalšie poschodie tejto veže.

Nie je veľa nuraghov, ktoré majú dve a viac poschodí. Hoci je táto komora samozrejme menšia ako veľká vnutorná, stále má na výšku viac ako 4 metre.

Aj tu krásne vidieť tholosovú konštrukciu uzatvárajúcu strop. Je naozaj neuveriteľné, ako sa mohla takáto stavba tak dobre zachovať po viac ako 3 tisícročia.

Pohľad zvnútra druhej komory na vonkajšie okno. Symetria a presnosť s ktorou nuraghovia stavali tieto stavby je fascinujúca. Za povšimnutie stojí aj zarovnanie malých otvorov nad vchodom do komory a nad oknom.

A samozrejme to nie je všetko, čo tento nuragh ponúka. Z druhého poschodia totiž schody pokračujú ďalej...

...až na vrchol samotného nuraghu, z ktorého sa otvárajú prekrásne výhľady na široké okolie stredosardínskych plání. Oproti dominuje náhorná plošina, na ktorej sa rozkladá blízke mestečko Macomer. Ako už bolo spomenuté, Santa Barbara patrí so svojimi takmer 18-timi metrami medzi najvyššie zachované nuraghy, no z konštrukcie niektorých ďalších je známe, že mohli mať pôvodne na výšku až 30 metrov. Po celú dobu bronzovú (a nejaký čas aj po nej) tak išlo v Stredomorí o druhé najvyššie stavby po egyptských pyramídach.

Z vrchu je samozrejme dobre vidieť aj zvyšné menšie pridružené veže. Toto je severná bašta, do ktorej je prístup zasypaný sutinami a archeológmi tak doteraz nebola odkrytá.

Toto je zas pohľad na zvyšky západnej bašty, ktorá je však kompletne zrútená a zarastená vegetáciou. Na svoj bližší archeologický výskum tiež ešte len čaká.

A toto už je pohľad späť zo zeme, na severnú časť komplexu, kde môžme vidieť ako zvyšky neodkrytej severnej bašty, tak aj do 8 metrovej výšky zachovaný múr, ktorý  všetky veže obopínal a spájal ich tak do celého uzavretého komplexu. Ten vo svojej dobe predstavoval typ stavby, ktorá bola s veľkou pravdepodobnosťou prakticky nedobytná.

Sprievodca nás pri pohľade na tento múr upozornil na jednu zaujímavú anomáliu. Je ňou táto štvorica balvanov, ktoré sú na rozdiel od iných v stene naukladané do tvaru kosoštvorca. Prečo tomu tak je nie je jasné, podľa niektorých to mohlo plniť konštrukčnú funkciu podporujúcu statiku budovy, podľa iných to mohol byť estetický zámer, pričom štvorica balvanov mohla byť natretá výraznými farbami a predstavovať tak akési označenie, erb nuraghu.

Pre zaujímavosť - niekoľko stoviek metrov od nuraghu sa nachádzajú pozostatky budovy, ktorá však už nemá so starovekou civilizáciou nič spoločné. Sú to zvyšky stredovekého kostolíka Sv. Barbary, podľa ktorého dostal nuragh svoje súčasné meno. 

Toto už ale nuragh samozrejme opäť je. Nazýva sa Nuraghe Ruju a leží sa asi 2 km západne od Santa Barbary, z ktorej vrcholu bol pekne vidieť. Na rozdiel od nej je to klasický malý jednovežový nuragh, navyše zo značnej časti zrútený. Je to len jeden z ďalšich asi siedmych menších nuraghov, ktoré sa v blízkosti Macomeru nachádzajú. Prečo bolo na tak malej oblasti postavených až toľko nuraghov vrátane obrovskej Santa Barbary je tak ako plno ďalších vecí obklopujúcich tieto stavby záhadou. 

Aj vo väčsej vzdialenosti východne od Macomeru sa nachádza množstvo nuraghov. Niektoré sú obzvlášť zaujímavé, ako tento neďaleko dedinky Silanus. Volá sa Santa Sabina a je pomenovaný po byzantskom kostolíku, ktorý pred takmer tisíc rokmi postavili len niekoľko desiatok metrov od neho. Naozaj netradičná a veľmi fotogenická kombinácia starovekej a stredovekej stavby. 

Nuraghe Tanca Manna a Tertillo

Tieto dva nuraghy nachádzajúce sa v blízkosti krásneho horského mestečka Nuoro sú typickým príkladom menej zachovaných, jednovežových nuraghov, akých je v podstate na Sardínií väčšina. Na tejto fotografii je nuraghe Tanca Manna, ktorý je z dvojice zachovaný najmenej a nachádza sa takmer priamo v meste Nuoro. 

A práve blízkosť mesta je hlavným dôvodom, prečo z neho ostalo tak málo. V minulosti, hlavne v 19.-tom storočí, totiž boli nuraghy pre miestnych ľudí častým zdrojom kamenia pre stavbu domov, ohrád i ciest. A spravidla čím bližšie obývaných oblastí nuraghy boli, tým horšie skončili. Mnohé boli kvôli tomuto značne poškodené a niektoré dokonca aj úplne rozobraté. Tanca Manna sa zachoval ešte aspoň ako tak. 

Jeho poškodzovanie grafitmi a znečisťovanie odpadkami však bohužiaľ stále pokračuje. Z hlavnej komory ostalo len takéto torzo. Zvyšky nuraghu sú očividne obľubeným miestom pre stretávanie mládeže. 

A popravde sa im ani nie je čo diviť. Z nuraghu sú totiž krásne výhľady na 30-tisícové mesto Nuoro a jeho malebné okolie

Blízkosť mesta a malebné výhľady urobili z nuraghu Tanca Manna aj napriek jeho menšej zachovalosti tak trochu kultúrny symbol Nuora a pravidelne sa pri ňom konajú aj kultúrno-spoločenské akcie.

Počas archeologických prác, ktoré pri nuraghu prebiehali v roku 2005, boli v jeho blízkosti objavené základy chatrčí nuragijskej dediny z raného obdobia tejto civilizácie. Podľa odhadov archeológov mohla táto dedina vo svojej najrozvinutejšej fáze obsahovať viac ako 150 chatrčí. 

Niečo vyše jedného kilometra vzdušnou čiarou od Tanca Manna sa nachádza ďalší nuorský nuragh - Tertillo. Je ďalej od mesta, v odľahlejšej oblasti, na malom kopci uprostred starého dubového hájika a pasienkov. Nájsť ho je zo začiatku trochu problém, keďže cesta k nemu nie je nijako označená (čo je ale na Sardínií skór pravidlo a nie výnimka), navyše čiastočne vedie cez súkromné, ale vcelku priechodné pozemky. 

Priamo v jeho okolí sa pohybujú čriedy somárikov, koní i kráv. Dávajú najavo že toto miesto už dávno patrí im a ľudí tu veľmi nechcú vidieť. :)

Nuragh Tertillo je v lepšom stave ako Tanca Manna, za čo nepochybne vďačí jeho väčšej vzdialenosti od mesta. Každopádne aj on bol čiastočne rozobratý miestnymi farmármi, ktorí z neho stavali kamenné ohrady svojich pozemkov. 

Hoci vchod do vnútra nuraghu je zavalený, po časti jeho zo severu zrútenej steny sa dá bez problémov dostať až na vrchol stavby.

Z neho sa dá nazrieť priamo do zrútenej vnútornej komory, kde môžte vidieť aj zavalený vchod do nuraghu.

Aj z tohto nuraghu sú krásne výhľady na mesto Nuoro a jeho hornaté okolie.

Nuraghe La Prisgiona

Niekoľko kilometrov juhozápadne od mesta Arzachena na severovýchode Sardínie sa nachádza významný nuragický komplex La Prisgiona. Nejde len o pomerne zachovalý nuragh, ale aj o k nemu pridružené zvyšky nuragickej dediny, ktoré patria k najlepšie zachovaným v tejto časti Sardínie. 

Dedine dominoval samotný nuragh, ku ktorého hlavnej veži boli pristavané dve menše bašty obkolesené spoločným múrom. K nemu boli z vonkajšej strany postupne pristavané nuragijské domčeky kruhovej konštrukcie, ktorých účel však v mnohých prípadoch nebol len obytný. Vykopávky priniesli dôkazy, že minimálne niektoré chatrče boli zamerané čisto na remeselnú a potravinovú výrobu. Tá zahŕňala celý rozsah činností od výroby keramických nádob, kováčstvo, klampiarstvo až po výrobu múky a pečenie chleba. 

Nuragijské domy mali v zásade typicky kruhový pôdorys, ktorý ale mohol byť narušený ďalšími pridruženými stavbami tak ako vidíme aj na tejto fotografii. Domčeky mohli byť priamo prepojené uličkami či chodbami. Kamenné múriky domov mohli siahať aj do niekoľkometrovej výšky, no netvorili ich uzavreté tholosi tak ako v prípade nuragijských veží, ale prosté strechy z dreva alebo tŕstia.

Archeológovia z vykopávok zrekonštruovali takýto počítačový model nuraghu La Prisgiona a dediny okolo neho vystavanej. Ako vidno, v tesnej blízkosti okolo hlavného nuraghu a jeho bášt bolo vystavaných viac ako 20 kruhovitých chatrčí, pričom je pravdepodobná aj výstavba mnohých ďalších v širšom okolí. Celá dedina v tomto rozsahu fungovala v pozdnejšej fáze nuraghijskej civilizácie, pravdepodobne od 13.-teho do 9.-teho storočia pred naším letopočtom.

Jedna z väčších kruhových chatrčí, ktoré je postavená trošku mimo, oddelene od hlavného komplexu. Napriek tomu že tieto stavby bývajú označované ako chatrče, hrubé obvodové múry pomerne náročné na výstavbu a relatívne veľký vnútorný priestor svedčia o tom, že muselo ísť na tú dobu o vcelku prestížne bývanie.

A niektoré z týchto stavieb mali pravdepodobne veľmi špecifický, celospoločenský význam. Tak ako aj táto stavba známa ako "zasadacia chatrč". Archeológovia predpokladajú, že tento domček, tak ako aj názov napovedá, slúžil na stretávanie miestnej elity. V strede sa zachovalo veľké ohnisko a popri múre sa ťahá kruhový schodík, ktorá mohol slúžiť na sedenie.

Neďaleko "zasadacej chatrče", na otvorenom nádvorí pred hlavným nuraghom, sa nachádza táto studňa, ktorá bola pravdepodobne hlavným zdrojom vody pre celú dedinu. Je vyhĺbená do hĺbky viac ako 10 metrov.

A toto už je samotné nádvorie, obkolesené múrikom (vpredu), obvodovým múrom bášt nuraghu a ďalšími stavbami (vrátane spomínanej zasadacej chatrče). V pravo si za studňou (obkolesenou ochranným zábradlím) možno všimnúť hlavný vchod do samotného komplexu nuraghu. 

Keď doň vojdeme, vstúpime do vnútorného nádvoria komplexu, z ktorého sa dalo dostať ako do jednotlivých bášt, tak aj do samotného hlavného nuraghu (vľavo). 

Vstup do jednej z postranných bášt. 

A toto už je vchod do hlavnej veže. Masívny preklad nad vchodom je dlhý až 3,2 metra a váži niekoľko ton.

Po jeho prekročení sa dostávame do takejto vnútornej chodby typicky trojuholníkového tvaru.

Z ľavej strany od vchodu je aj vstup na schodisko, z ktorého však v tomto prípade veľa neostalo a z bezpečnostných dôvodov je tak uzavreté.

A toto už je pohľad do nádhernej hlavnej komory. Tá je síce čiastočne zrútená, no práve otvorený strop v kombinácií s pekne zachovanými vysokými trojuholníkovými výklenkami poskytuje tomuto nuraghu veľmi špecifickú atmosféru.

Komora je zachovaná do výšky asi 7 metrov a pri pohľade smerom hore krásne vynikne tholosová konštrukcia, ktorá ju postupne takmer uzatvára.

V nuraghu sú aj ďalšie zákutia, napr. táto chodbička, z ktorej sa dá dostať do ďalších častí komplexu.

Pohľad na nuragh zo severovýchodnej časti s čiastočne zachovaným obvodovým múrom. Hoci bol život v La Prisgione po celé stáročia veľmi intenzívny, nakoniec skončila celá dedina opustená a na dlhú dobu zabudnutá. 

A práve tu sa dostávame ku krátkej úvahe o páde nuraghijskej civilizácie. Ten podľa všetkého prišiel postupne. Je známe, že nuraghy sa úplne prestali stavať okolo roku 1200 pred Kristom. Avšak nuraghijská kultúra ako taká hneď na to nezanikla. Ako naznačujú aj dôkazy z La Prisgioni, mnohé nuraghijské dediny boli plné života aj oveľa neskôr, minimálne do 9. teho storočia pred Kristom. Až potom začali mať na ostrove vyrazný vplyv Feničania a okolo roku 510 ho definitívne dobyli Kartáginci. Je však otázne, v akom stave nuraghijskú spoločnosť v tom období našli. Je veľmi pravdepodobné, že už to ani zďaleka nebola tá istá silná kultúra, čo stavala dychvyrážajúce mohutné kamenné veže. Hoci dediny okolo nich vystavané boli stále využívané, je možné, že samotné nuraghy už boli len spustnutým odrazom svojej bývalej slávy. Stavebné postupy a možno aj samotný pôvodný význam nuraghov boli pravdepodobne už dávno zabudnuté. Už v čase príchodu Féničanov boli len súčasťou legiend a mýtov o obroch a božských hrdinoch, ktoré sa čiastočne premietli aj do neskoršej antickej mytológie. Možno je príznačné, že obdobie konca stavieb mohutných nuraghov v 13.-tom storočí sa približne prelína so spomínaným kolapsom civilizácií doby bronzovej vo východnom Stredomorí. Ten sa síce Nuraghov priamo nedotkol, práve naopak, je možné že oni samotní mali na ňom podiel, otázka však je, prečo to urobili. Čo ich prinútilo opustiť rodný ostrov a vybrať sa na nebezpečné pustošivé výpravy na vzdialenom východe? Podľa niektorých to mohla byť klimatická kríza, ktorá spôsobila sucho, zlú úrodu, hlad a celkový kolaps, alebo aspoň veľkú transformáciu ich spoločnosti. Na stavbu nových mohutných stavieb už nebol čas ani vôľa, bolo treba bojovať o prežitie, zabezpečiť ostrov, kmeň, rodinu. Mnohí odborníci si myslia, že namiesto nábožensky ladených vodcov, ktorí primárne za stavbou nuraghov stáli, sa do popredia spoločnosti dostala nová bojachtivá aristokracia, ktorá v snahe vyriešiť problémy radšej presmerovala zdroje na zorganizovanie mohutných lúpežných výprav do istej miery podobných tým, ktoré o dve tisícročia neskôr uskutočňovali na severe Vikingovia. Nuraghijská spoločnosť tak prekonala vyrazné zmeny, ktoré síce nespôsobili jej okamžitý pád, no výrazne ju poznamenali, zmenili jej priority a v konečnom dôsledku prispeli k postupnému upadnutiu ich "zlatých časov" do zabudnutia. Našťastie nám Nuraghovia po týchto svojich najslávnejších časoch zachovali plno stôp, z ktorých si môžme zložiť aspoň čiastkový obraz o ich výnimočnej histórii. A tak nám aj na fotografii zobrazené bronzové lampičky pripomínajú, že pred vyše 3000 rokmi brázdili Stredomorie lode s krásnymi provami v tvare jeleňov a býkov, ktoré ovládali drsný námorníci s bronzovými mečmi a rohatými prilbami, potomkovia "obrov", staviteľov nuraghov.