Avebury

Necelých 30 km severne od Stonehenge sa nachádza Avebury. Starodávne miesto, ktoré je širokej verejnosti síce menej známe, no o to impozantnejšie. "Starožitník" William Stukeley v 18.-tom storočí napísal, že porovnávať Stonehenge a Avebury, je ako porovnávať farský kostol a katedrálu. Myslel to samozrejme z pohľadu veľkosti, nie remeselnej prepracovanosti a komplexnosti kamenného kruhu. Hoci Stonehenge je určite jedinečné opracovanosťou kameňov a svojimi horizontálnymi prekladmi, s priemerom vonkajšieho sarsenového kruhu (33 metrov) rozhodne nepatrí do rebríčka najväčších kamenných kruhov praveku. Tomu jednoznačne kraľuje práve Avebury, ktorý dosahuje priemer závratných 350 metrov a je tak najväčším známym kamenným kruhom na svete. Kamene Avebury sú navyše obklopené obrovským rondelom s celkovým priemerom takmer 430 metrov a uzatvárajúcim areál o rozlohe až 11,5 hektára. Tento rondel síce nie je najväčším na svete ani v Británií (prevyšuje ho napr. Durrington Walls a pár ďalších), no jednoznačne ide o najzachovalejšiu a najvýraznejšiu pravekú priekopu zo všetkých. Priamo vo vnútri tohto megarondelu sa navyše nachádza časť rovnomennej dedinky, čo ešte viac zvyšuje jedinečnú atmosféru tohto miesta.

A to je ona. Malebné uličky dedinky Avebury priamo v strede neolitického rondelu. Dedinka síce v súčasnosti neodmysliteľne dotvára nezvyčajnú podobu Avebury, no zároveň starodávny kruh v stredoveku, no aj novoveku takmer zničila...

Rondel jeho tvorcovia prerušili štyrmi "bránami", ktoré aj dnes využívajú novodobé cesty a rozdelujú tak Aveburský kruh na štyri kvadranty - severozápadný, severovýchodný, juhovýchodný a juhozápadný. Na fotografii vyššie je severná brána so SV sektorom na ľavej strane cesty a SZ na pravej

Priekopa rondelu aj s priliehajúcim vonkajším valom je skutočne ohromujúca. Obzvlášť keď si uvedomíme, že rondely u nás v strednej Európe sú zo zeme častokrát praktický nespozorovateľné, napriek tomu že často tiež dosahujú priemery stoviek metrov. V Avebury však bol rondel vyhĺbený hlboko do kriedového podložia (ktorého biele odkryvy v tráve na svahu priekopy si možno všimnúť aj na fotografii). Ešte aj dnes má priekopa hĺbku až 4 metre, treba si však uvedomiť, že je sčasti porušená a zasypaná sutinami tisícročia trvajúcej erózie. Predpokladá sa, že v čase svojej dostavby bola hlboká až 9 metrov. Fotografia vyššie sa pozerá na priekopu z južnej časti valu.

Obrovský val obklopujúci celý rondel bol navŕšený z kriedy vyťaženej pri jeho hĺbení. Netreba teda pripominať, že v dávnych časoch boli val aj priekopa žiarivo bielymi monumentami. Val je aj v súčasnosti vysoký 4 až 6 metrov, no jeho pôvodná výška bola až 8 metrov. Od vrcholu valu po dno priekopy bol teda výškový rozdiel neuveriteľných 17 metrov. Odhaduje sa, že pri týchto prácach museli neolitický ľudia premiestniť až 200 000 ton kriedy. A na pripomenutie, väčšinu prác robili primárne vďaka nástrojom z jelenieho parožia! Fotografia ukazuje pohľad na val zo SZ kvadrantu kamenného kruhu

Pohľad na priekopu a časť kamenného kruhu JZ kvadrantu

Starobylé kamene s anglikánskym kostolíkom v pozadí - scenéria, ktorú možno vidieť len v Avebury

Kamene Avebury sú tak ako Stonehenge so sarsenu. Tvorcovia Avebury to však s ich presunom mali o niečo lahšie ako tvorcovia Stonehenge. Lokalita Fyfield Down, nazývaná aj Údolie kameňov, hlavný zdroj sarsenových balvanov pre obe staroveké pamiatky, je totiž len 3 km východne od Avebury

Napriek pôsobivým scenériám sa zachovala len malá časť z menhirov, ktoré tvorili pôvodné Avebury. V 14.-tom storočí bola značná časť stojacich kameňov zvrhnutá a zasypaná miestnymi dedinčanmi, ktorí tak s veľkou pravdepopdbnosťou konali na popud miestnych farárov, pre ktorých boli tajomné starodávne kruhy "nečistým", pohanským miestom. Ešte väčšiu deštrukcia však spôsobili miestni v 18.-tom až 19.-tom storočí, keď mnohé z kameňov, ktoré prežili vyčíňanie stredovekých fanatikov, porozbíjali na kusy a použili ako stavebný materiál. Z časti porušili aj masívne valy rondelu, ktoré zastavali budovami. O záchranu a obnovu kamenných kruhov Avebury sa až v 30.-tych rokoch 20.-storočia zaslúžil archeológ Alexander Keiller. Ten poskupoval mnohé súkromné pozemky v Avebury a začal na nich opäť vztyčovať zhodené menhiry. Paradoxne mu pomohla práve prvotná, stredoveká vlna ničenia, pretože mnohé z menhirov, ktoré dedinčania vtedy zhodili a zasypali, unikli pozornosti neskorších, novovekých ničiteľov. Keďže väčšina z nich nebola nijako poškodená, Keiller ich proste vyhrabal a nanovo vztýčil. Na miesta, v ktorých diery v podloží naznačovali existenciu ďalších menhirov, ktoré však pozornosti novodobejších "staviteľov" bohužial už neušli, Keiller osadil na pripomienku malé betónové stĺpiky. Tie si možno všimnúť na tejto, ako aj ďalších fotografiách.

Masívny "Swindon Stone" sa nachádza pri severnej bráne a je najväčším kameňom SZ kvadrantu. Váži až 70 ton.

V SV kvadrante nie je veľa zachovaných menhirov, no jeho stredu dominuje táto dvojica masívnych kameňov, známych ako "The Cove" (Zátoka). Štíhly kameň vpravo je s výškou vyše 3 metre jeden z najvyšších stojacich menhirov v Avebury, zatiaľ čo kameň vľavo váži až 100 ton, čo z neho robí najmohutnejší menhir nielen v Avebury, ale v celej Británii. Táto dvojica (pôvodne trojica, ďalší člen bol ale zničený v roku 1713) menhirov je pravdepodobne najstarším prvkom Avebury. Vztýčené boli totiž už okolo roku 3000 pr.n.l. O nejakých 200 rokov neskôr bol okolo neho vybudovaný kamenný kruh o priemere asi 100 metrov, z ktorého však už dnes veľa nezostalo. Na fotografii si možno všimnúť na pozadí vľavo od najmohutnejšieho menhiru jeden z posledných kameňov kruhu, ktorý je dnes označovaný ako "Severný vnutorný kruh"...

Existuje totiž aj "Južný vnútorný kruh" (označený šípkou) ktorý sa nachádza v JV kvadrante a je podstatne zachovalejší ako severný. Dá sa teda povedať, že Avebury tvorí, resp. skôr tvorili, až tri kruhy. Dva menšie vnútorné, a okolo nich hlavný, najväčší kruh ťahajúci sa popri vnútornom okraji priekopy. Hlavný kruh pozostával približne zo 100 menhirov, každý z menších vnútoných kruhov z približne 30. Práve hlavný kruh s mega-priekopou boli vybudované ako posledné - asi pred 4500 - 4600 rokmi, teda približne v rovnakom čase ako sarsenový kruh Stonehenge, aj keď pravdepodobnejšie možno už o storočie skôr.

Menhiry tvoriace Južný kruh. Podobne ako má Severný kruh "Zátoku", tak bol aj v strede Južného kruhu obrovský menhir, tzv. Obelisk. Bol najvyšší zo všetkých kameňov v Avebury a týčil sa do výšky až 6,5 metra. Bohužial, aj on bol kompletne zničený v 18.-tom storočí.

Vonkajší kruh v SV sektore ohraničujú neďaleko južnej brány tieto dva mohutné stojace kamene. Ten v pravo je známy ako "Diablova stolička" a váži okolo 60 ton.

S výškou 4 metre a šírkou 4,3 metra patrí "Diablova stolička" k najväčším menhirom Avebury.

Hoci počasie počas našej návštevy Avebury nebolo zrovna ideálne, toto výnimočné miesto má tak úžasnú atmosféru, že nám to vôbec neprekážalo :)

Woodhenge, Cursus, Durrington Walls a ďalšie skvosty blízko Stonehenge

 

Ako som už spomínal v predošlom článku, okolie Stonhenge je posiate množstvom ďalších historických pamiatok. Okrem množstva mohýl z doby bronzovej sú tam aj objekty z rôznych iných období, niektoré sú dokonca staršie ako Stonhenge, prípadne spadajú priamo do času jeho stavby a napriek relatívnej vzdialenosti od neho s ním viac alebo menej súvisia.

Veľký Cursus

Necelý kilometer severne od Stonehenge sa nachádzajú pozostatky tajomného, rozsiahleho monumentu známeho ako Veľký Cursus. Ide o veľkú priekopu s nízkym valom, ktorá na rozdiel od rondelov nie je kruhová, ale obdĺžniková a ohraničuje obrovský priestor o dĺžke až 2.7 km a šírke 100 metrov. Na fotografii vidno okrem samotnej priekopy aj kopčeky Cursuských mohýl spomínaných v predošlom článku. Samotné Stonehenge odtiaľto nevidno, nakoľko Cursus sa tiahne v malom údolí východo-západným smerom

Zo zeme už dnes nie je priekopa Veľkého Cursusu veľmi výrazná, no napriek tomu sa pri prechádzke nedá prehliadnuť. Prvý si ho všimol v 18.-tom storočí "starožitník" (výraz používaný pre prvých anglických  archeológov/historikov) William Stukeley, ktorý sa domnieval, že ide o staro-rímsku dráhu pre preteky konských vozov. Odtiaľ aj názov cursus, čo je archaický výraz pre dostihovú dráhu. Dnes už ale s istotou vieme, že Cursus je oveľa starší. Neolitický ľudia ho do kriedového podložia vyhĺbili minimálne pred 5400 rokmi, teda asi 400 rokov pred tým, ako začali hĺbiť rondel pre Stonehenge.

Veľký Cursus sa tiahne ďalej až k medzere medzi stromami lesíka Fargo na západnom obzore, ktorá zároveň ohraničuje jeho úzku časť. Veľký sa označuje preto, lebo severozápadne od neho sa nachádza podobná, no o dosť menšia obdĺžniková priekopa. Dôvod vyhĺbenia týchto masívnych objektov je ešte väčšia záhada ako Stonehenge. Pravdepodobne podobne ako rondely vymedzovali nejaký posvätný priestor, možno slúžiaci pre procesie, alebo ako bariéra v širšej krajine oddelujúca územia s určitým náboženským vyznamom.

Neolitický ľudia používali pre hĺbenie priekop pre Stonehenege a Cursus primárne takéto jednoduché nástroje z jelenieho parožia (fotografia je z múzea v návštevníckom centre Stonehenge).

Woodhenge

Tri kilometre severovýchodne od Stonehenge boli objavená zvyšky ďalšej zaujímavej pamiatky, ktorá, ako sa dnes predpokladá, so Stonehenge priamo súvisí. Na leteckej fotografii z roku 1925 bol identifikovaný na poli zvláštny kruh. Tentokrát nešlo o rondel, ale o súbor niekoľkých desiatok tmavých škvŕn vytvárajúcich presné sústredené prstence o maximálnom priemere 50 metrov. Nasledujúci archeologický výskum ukázal, že škvrny sú vlastne pozostatky po veľkých kolových jamách a bol tak nazvaný Woodhenge, teda "drevený kruh". 

Woodhenge pochádza z tej istej doby ako Stonehenge a je teda veľmi pravdepodobné, že oba objekty spolu nábožensky súviseli. Podľa jednej z najpríjímanejších teórií podporených archeologickými výskumami sa v časoch letného a zimného slnovratu konali náboženské procesie medzi Stonehenge a Woodhenge pozdĺž rieky Avon a po Avenue.

Pre väčšiu názornosť a pripomienku miesta boli miesta kolových jám osadené takýmito nízkymi betónovými stĺpikmi. Aj mimo nich sú však pri dobrom osvetlení plytké jamy stále zretelné, typický je tiež tmavší trávnatý porast nad zasypanými priehlbinamy. Na základe veľkosti a hĺbky jám sa usudzuje, že najväčšie koly do nich vrazené mohli mať výšku až 9 metrov (predstavujú ich najhrubšie betónové stĺpiky s ružovo natretými vrchmi). Je tiež pravdepodobné, že koly boli na spôsob totemov rôzne vyrezávané a farebne vyzdobené.

Hoci miesta ako Stonehenge a Woodhenge jednoznačne dokázajú, že naši neolitický predkovia rozhodne neboli žiadny primitívi a v skutočnosti boli oveľa vyspelejší a šikovnejší, ako sa voľakedy myslelo, niektorým ľuďom to akoby nestačilo a na tieto úžasné historické objekty nabalujú množstvo nedokázateľných, pseudo-vedeckých či doslova absurdných teórií, ktoré sa tieto miesta snažia spájať so všetkým možným od rôznych ezoterických hlúpostí až po mimozemšťanov. Dôkazom takejto snahy je aj táto "informačná" tabuľka priamo vo Woodhenge, ktorá sa návštevníkov snaží presvedčiť o vyššom "matematickom" a "spiritualistickom" význame tohto miesta, ktoré vám vraj pomôže "duchovne rásť" 🙂

Durrington Walls

Len niečo vyše 100 metrov od Woodhenge sa nachádza ďalšia významná historická pamiatka, tentokrát oveľa mohutnejšia. Durrington Walls predstavuje obrovský, čiastočne kruhovitý priestor o priemere vyše 400 metrov, ohradený masívným zemným valom. Nie je to klasický rondel, nakoľko jeho tvorcovia využili prirodzenú terénnu preliačinu, okolo ktorej masívny val dobudovali. Predpokladá sa, že bol vytvorený približne v tom istom čase, ako sarsenový kruh Stonehenge.

Napriek svojej mohutnosti nie sú "Durringtonské hradby" pri bežnej prechádzke veľmi nápadné a kto nevie, ľahko ich prehliadne, prípadne si ich pomýli s prirodzenými nerovnosťami terénu. Priamo v priestore uzatvorenom valmi sa nenašli výraznejšie pozostatky ľudskej činnosti a tak sa predpokladá, že val podobne ako rondely a cursusy ohradzoval nejaký posvätný, pre náboženské účely určený priestor. 

Avšak, prakticky všade okolo valov Durringtonu to žilo... Vykopávky tu odhalili množstvo pozostatkov obydlí a enormne veľa nálezov svedčiacich o každodennom živote obyvateľov. Mohli tu byť až stovky domov s niekoľkými tisíckami ľudí. Je možné, že sa tu nachádzalo najväčšie neolitické sídlisko na celých Britských ostrovoch. Predpokladá sa, že práve tu primárne sídlili tvorcovia Stonehenge.

V areáli návštevníckeho strediska Stonehenge bola na základe vykopávok v Durrington Walls zrekonštruovaná časť neolitickej dedinky

Hoci interiér domčekov bol pravdepodobne takto skromný, je o to úžasnejšie, ako sa ich obyvatelia vedeli zorganizovať a vybudovať tak veľké veci, že to fascinuje ľudí aj po tisícročiach

Pár stoviek metrov od Woodhenge a Durrington Walls leží v poli tento nenápadný, asi 2 metrový balvan. Je to tzv. "Kukučkin kameň" (ang. Cuckoo Stone) a pôvodne to bol stojaci menhir vstýčený pravdepodobne v neskorom neolite. Je podobne ako kamenný kruh Stonehenge so sarsenu a archeologické vykopávky okolo neho dokázali, že aj on bol menším centrom mnohých náboženských obradov

Hradisko "Vespasiánov tábor"

Táto pamiatka je najmladšia zo všetkých spomínaných v tomto článku. Napriek svojmu názvu však nemá nič spoločné ani s rímskym cisárom Vespasiánom ani s Rimanmi obecne. V skutočnosti je to hradisko pochádzajúce zo staršej doby železnej. Na strategicky umiestnenom pahorku nad riekou Avon ho asi pred 2500 rokmi vybudovalo ešte predkeltské obyvateľstvo Británie, neskôr ho však Kelti pravdepodobne využívali tiež.

Hradisko je čiastočne narušené cestou a takmer kompletne zalesnené, mimo toho má však krásne zachované valy vysoké na niektorých miestach až 6 metrov

Valy ohraničujú areál o rozlohe až 15 hektárov. Hradisko sa nachádza asi pol kilometra západne od mestečka Amesbury

Mohyly v okolí Stonehenge

Stonehenge je jednoznačne úžasné miesto. No dalo by sa povedať, že je len čerešničkou na torte v oblasti, kde je toho toľko, že sa milovník starobylej histórie môže chvíľami cítiť ako dieťa v Legolande. A to nielen preto, že z diaľky Stonehenge ako lego aj naozaj vyzerá. 🙂

Najväčšiu časť z pradávnych pamiatok na Salisburskej pláni v blízkosti mestečka Amesbury totiž predstavujú mohyly z doby bronzovej. Sú ich tam stovky, mnohé veľmi dobre zachované a viditeľné z ďaleka. Sú rozosiate v bližšom i vzdialenejšom okolí Stonehenge, častokrát zgrupené v klastroch, no aj úplne osamelé. Tvoria výrazné kopčeky na horizonte viditeľnom priamo od Stonehenge, čo určite nebude náhoda. Dokazuje to, že kultúra, ktorá mohyly vytvorila a ktorá prišla po zániku neolitu, bola obrovským kamenným kruhom priťahovaná podobne, ako tá, ktorá ho postavila. Ľudia doby bronzovej tam už možno nevyznávali starú vieru a nerobili rovnaké obrady, pre ktoré bolo Stonehenge vytvorené, no napriek tomu jej významní muži, náčelníci, bojovníci, či šamani, chceli byť pochovaní tak, aby aj z miesta svojho posledného odpočinku videli na tento monumentálny kamenný Kruh. Už sa asi nikdy nedozvieme, čo presne pre nich Stonehenge znamenalo, no je zrejmé, že tajomný genius loci Salisburských plání ťahajúci sa tisícročiami sa nejakým spôsobon premietol aj do ich viery, resp. vnímania okolitého sveta.

Najbližšie k Stonehenge sa nachádza mohyla označovaná ako Amesbury G11. Je vzdialená len asi 100 metrov východne od okraja rondelu

Pohľad na Amesbury G11 priamo od Stonehenge. Je to tzv. zvoncovitá mohyla, ktorej centrálny návršok bol obklopený rovinatejším priestorom, ktorý bol obkolesený kruhovou priekopou o celkovom priemere 45 metrov. Mohyla bola čiastočne preskúmaná v 19. storočí a našla sa v nej urna s popolom a niekoľko menších predmetov z kostí a kameňa. V pozadí na horizonte možno medzi stromami vidieť kopčeky ďalších mohýl, patriacich ku významnému klastru označovanému ako New King Barrows.

New King Barrows

"Mohyly nového kráľa" predstavujú klaster siedmych mohýl rozosiatych v rade na hrebeni asi kilometer východne od Stonehenge. 

Keďže ešte do nedávnej minulosti boli všetky pokryté malým lesíkom, unikli pozornosti vykrádačov a nie veľmi šetrných kvázi-archeológov, ktorí v priebehu 19. storočia vyplienili väčšinu mohýl v blízkosti Stonehenge. 

Sú teda prakticky neporušené a ktovie, aké poklady v sebe skrývajú.

Ide o tzv. miskovité mohyly, ktoré tvoria návršia obklopené kruhovou priekopou bez rovinatého medzipriestoru. Prechádzka po týchto mohylách je úžasným zážitkom.

Old King Barrows

Niekoľko stoviek metrov severnejšie od "mohýl nového krála" sa nachádza ďalšia skupina mohýl - tentokrát "starého krála". Vo všeobecnosti sú trochu menšie a viac rostrúsené. Na tejto fotografii stojí autor blogu na mohyle označenej ako Amesbury G36

Mohyla Amesbury G34 je stále schovaná uprostred malého lesíka

Cursus barrow group

Viac ako pol kilometra severozápadne od Stonehenge je ďalší významný klaster mohýl, označovaný ako Cursuská skupina. To kvôli ich blízkosti k ďalšej významnej pamiatke, Veľkému cursusu, o ktorej bude reč v inom článku tohto blogu

Sú to vo všeobecnosti veľké zvoncovité mohyly. Táto je označovaná ako Amesbury G45 a priemer jej obvodovej priekopy je až 56 metrov

Zvoncovitý tvar tejto mohyly je priam ako z učebnice - najprv vysoký navŕšený kopček prechádzajúci od mierne sa zvažujúcej rovinky až k relatívne hlbokej, prstencovej priekope

Aj z tejto skupiny mohýl je priamy výhľad na Stonehenge (viď. šípka). Zľava na fotografii sú mohyly označené ako Amesbury G43 a G44. Od týchto mohýl pochádza aj úvodná fotografia tohto článku s pekne viditeľným Stonehengom v pozadí.

Niekoľko stoviek metrov na západ od hlavnej časti skupiny, schovaná v lesíku Fargo, leží najväčšia zvoncovitá mohyla celej oblasti. Oficiálne označená ako Amesbury G55, no nazývaná aj "Vládca planiny", má priemer až 58 metrov

Normanton Down Barrows

Necelý kilometer južne od Stonehenge sa nachádza veľká skupina tzv. Normantonských mohýl

Pri pohľade od Stonehenge tvoria reťaz kopčekov na južnom horizonte 

Väčšina Normantonských mohýl sa nachádza na súkromných pozemkoch a pre verejnosť tak nie sú priamo sprístupnené. Kto si však po nich môže voľne pobehovať, sú miestne ovečky 🙂

Dvojitá mohyla označovaná ako Wilsford G15 a G16.

Je to pomerne vzácny prípad dvoch zvoncovitých mohýl obohnaných jednou spoločnou prstencovou priekopou. Za nimi je veľká mohyla Wilsford G17

Návršia mohýl sú pomerne dosť porušené, nakoľko sa stali predmetom rozsiahlych vykopávok, ktoré hlavne v 19. storočí realizovali fanúšikovia histórie sir Richard Colt Hoare a William Cunnington. Títo páni sú síce miestne legendy, nakoľko boli prví, ktorí sa venovali rozsiahlejšiemu výskumu mohýl v okolí Stonehenge, avšak ich metódy mali od šetrného archeologického výskumu pomerne ďaleko

Napriek nešetrnému prekopávaniu mohýl sa páni Colt Hoare a Cunnington pričinili o najvýznamnejšie objavy v celej oblasti

Úplne najväčší objav urobili v tejto pomerne nenápadnej, samostatne stojacej mohyle s vyrasteným stromčekom. Je to slávna Bush Barrow ("Mohyla kríkov"), v ktorej spomínaní páni objavili jeden z najvýznamnejších archeologických pokladov v južnom Anglicku. V mohyle sa okrem kostry dospelého muža našlo množstvo predmetov, vrátane bronzových a medených sekier a dýk. Najznámejším nálezom sú však dve zlaté kosoštvorcové platne s vytepanými cikcakovitými vzormi. Či slúžili ako ozdoba, znak moci, alebo ako niektorí hovoria - astronomická pomôcka, nevedno.

Pár stoviek metrov západne od hlavnej skupiny Normantonských mohýl leží osamotená veľká mohyla označená ako Amesbury G15, oveľa známejšia pod menom Sun Barrow ("Slnečná mohyla"). Tento názov je odvodený od toho, že zo všetkých mohýl v okolí je táto najbližšie postavená k línií slnečného slnovratu pozorovaného zo Stonehenge

Pohľad z 4.5 metrov vysokého vrcholu Slnečnej mohyly smerom ku Stonehenge

Ilustrácia z múzea v návštevníckom centre Stonehenge znázorňuje stavbu mohýl doby bronzovej. Predpokladá sa, že všetky boli vytvorené v období 2300 až 1600 pred naším letopočtom, teda minimálne dve storočia po dokončení veľkého sarsenového Kruhu. Tieto okrúhle mohyly boli typické pre prvých indoeurópskych osadníkov, ktorí si túto tradíciu doviezli z pontsko-kaspických stepí a ktorí po zániku kultúry a populácie neolitických roľníkov obsadili nielen Britské ostrovy, ale aj väčšinu kontinentálnej Európy