Silbury Hill

 

Vo vzdialenosti asi 1,2 kilometra južne od Avebury sa nachádza ďalšia výnimočná pamiatka tejto oblasti. A dá sa povedať, že táto je zo všetkých doteraz spomínaných najzáhadnejšia. Nejde o kamenný kruh ani inú megalitickú pamiatku. A predsa o obrovskú stavbu, aká nemá vo svete obdobu. Ide o najväčšiu kruhovú mohylu Európy - slávnu Silbury Hill. A hoci niekoľko starodávnych mohýl v Ázii a Severnej Amerike ju čo do veľkosti prevyšuje, žiadna sa jej nevyrovná vekom, všetky totiž boli postavené najneskôr v období prvého tisícročia pred naším letopočtom. Z tohto pohľadu tak ide aj o najväčšiu mohylovitú stavbu prehistórie na celom svete. Jej vek totiž s určitosťou presahuje 4300 rokov. A práve jej vek a pohnutosť časov, v ktorých vznikla, ju zahaľuje do tajomstiev, ktoré ešte neboli odhalené. No na základe útržkov a logických dedukcií si môžme skúsiť poskladať pozoruhodný, aj keď stále veľmi špekulatívny príbeh, ktorý sa skrýva za jej vznikom. 

Výška Silbury Hill dosahuje až 39 metrov a priemer jej približne kruhovej základne presahuje 160 metrov. Celkovo zaberá mohyla plochu dvoch hektárov a jej objem predstavuje takmer 250 000 kubických metrov. Archeológovia vypočítali, že na premiestnenie a vytvarovanie takéhoto množstva materiálu bolo potrebných približne 18 miliónov človeko-hodín, teda ekvivalent práce 500 ľudí po dobu 15 rokov. Samozrejme je oveľa pravdepodobnejšie, že doba výstavby mohyly bola rozložená do oveľa širšieho časového okna, trvajúceho možno až 100 rokov. A aj počet ľudí, ktorý na nej aktuálne pracoval, tak mohol byť o dosť menší.

V čase svojej dostavby bola mohyla ešte o niečo vyššia, pretože sa predpokladá, že jej vrchol bol zaoblenejší, nie zarovnaný ako dnes. V súčasnosti tvorí vrchol približne rovná plošinka o priemere cca 30 metrov. K zarovnaniu vrcholu došlo pravdepodobne až v ranom stredoveku, keď si na ňom anglosasi postavili malú pevnosť, z ktorej sa však už nič nezachovalo. Mohyla tak získala svoj typický tvar pripomínajúci malú sopku. Sýto zelená rovinka v okolí úpätia mohyly je tiež dôležitá. Ide totiž o umelo vyhĺbenú priekopu s hĺbkou až 6 metrov, z ktorej bol vyťažovaný materiál pre stavbu mohyly. 

A toto už je letecký pohľad na Silbury Hill v širšom kontexte wiltshirskej krajiny. Pekne vidieť, ako je obrovská kruhová mohyla usadená približne na pol ceste medzi dlhou mohylou West Kennet v popredí a megalitickým kruhom Avebury, ktorého valy si možno všimnúť vpravo hore. Je zrejmé, že krajina, kde si na pomerne malom priestore dávni ľudia dali v priebehu tisícročí námahu zo stavaním takýchto úctyhodných pamiatok musela mať pre nich nesmierny význam. Ťažko povedať, ako boli spolu prepojená oblasť Avebury s 30 kilometrov vzdialenou oblasťou v okolí Stonehenge na juhu, no dovolím si zašpekulovať, že pre dávnych neolitikov a ľudí ktorí prišli tesne po nich, bola oblasť okolo kamenného kruhu Avebury ešte o niečo dôležitejšia ako lokalita, kde postavili jeho slávnejšieho príbuzného. A možno práve výstavba Silbury Hill je toho dôkazom.

Vrchol Silbury Hill čiastočne vidieť aj z kruhu Avebury, aj keď z veľkej časti výhľad naň zacláňa kopec Wadden Hill. Samozrejme v minulosti, keď bol vrchol o niečo vyšší a zaoblenejší, aj výhľad z neho na valy a aj časť menhirov Avebury mohol byť lepší. Či však vôbec hľadať medzi tým nejakú kauzálnu súvislosť, teda že výška Silbury bola schválne volená aby bolo aspoň trocha vidieť na starodávny kruh, je viac než otázne.

Mohyla je postavená prevažne z kriedovej sutiny. Dnes je kompletne zarastená vegetáciou, no v čase svojej dostavby musela byť žiarivo biela a výrazne sa vynímať do ďaleka. Na základe súčasných poznatkov už vieme, že ju stavali v niekoľkých etapách, pričom najprv postavili menší násyp zo štrku, obklopený akýmsi obrubníkom z dreva a menších sarsenových balvanov. Na toto jadro mohyly následne začali byť umiestňované striedavé vrstvy zeminy a kriedovej sutiny, pričom v záverečnej fáze sa už na mohylu dopĺňala iba krieda. Predpokladá sa, že dodnes jasne viditeľný stupeň tesne pod vrcholom mohyly mohol byť buď konštrukčným prvkom zámerne zhotoveným ako ochrana pred zošmyknutím pri budovaní konečnej fázy vrcholu, alebo je pozostatkom po špirálovitej ceste, ktorá sa tiahla od základne mohyly až k jej vrcholu a mohla byť využívaná k jednoduchšiemu premiestňovaniu materiálu pri stavbe a potenciálne aj neskorším procesným obradom, ktoré sa na mohyle mohli odohrávať. 

Sympatické znázornenie, ako mohla stavba mohyly vyzerať je aj na tejto informačnej tabuly umiestnenej na vyhliadke cca 150 metrov od mohyly. 

Popri južnom úpätí Silbury Hill sa tiahne novodobá cesta A4. Angličanom celkovo zazlievam tento podivný zvyk stavať frekventované cestné komunikácia hneď vedľa starodávnych pamiatok (Stonehenge, Silbury Hill), prípadne priamo cez ne (Avebury). Aj keď mi je jasné, že trasa týchto ciest bola navrhnutá dávno predtým, ako sa začalo dôraznejšie myslieť na nejakú ochranu pamiatok. Podobnou trasou ako je terajšia cesta sa tiahla už pred takmer 2000 rokmi aj starodávna rímska cesta. Vyzerá to tak, že starí Rimania okupujúci Britániu boli mohylou Silbury Hill veľmi fascinovaní, pravdepodobne dokonca viac ako inými pamiatkami vrátane Avebury. V jej blízkom okolí sa totiž našlo viacero rímskych predmetov a dokonca bola na jej úpätí postavená malá rímska dedina.  

Každopádne blízkosť cesty nie je tým hlavným, čo Silbury Hill ohrozilo. V skutočnosti ju najviac poškodilo jej samotné tajomstvo, resp. aby sme boli presní, snaha ľudí odhaliť ho. Keďže v oveľa menších mohylách sa našli skutočné poklady, logicky ľudia celé stáročia predpokladali, že v tej najväčšej musí byť aj najväčší poklad. Už v roku 1776 tím baníkov pod vedením pľukovníka a vojvodu Edwarda Draxa vykopal veľkú vertikálnu šachtu zvrchu mohyly takmer až na jej dno. Aké bolo ich sklamanie, keď okrem kriedovej sutiny, kameňov a kúskov dreva vnútri mohyly nič nenašli, dokonca ani žiadny hrob či kosti. Ďalší tunel krížom do stredu mohyly, tentokrát horizontálny (približne z miesta na fotografii) vykopali v roku 1849 a opäť nenašli nič, čo by ich zaujalo. V roku 1968 tento tunel opäť otvorili, tentokrát však už profesionálny archeológovia a hoci opäť nenašli nič blízke pokladu, získali mnoho dôležitých informácii o budovaní mohyly. Problémom bolo, že žiadny z týchto tunelov nikdy poriadne nezasypali. V roku 2002 sa po veľkých dažďoch časť vrcholu mohyly v mieste prvotnej vertikálnej šachty prepadla. Z obavy o stabilitu celej mohyly prebiehali nasledujúce roky záchranno-výskumné práce, ktoré všetky existujúce šachty vyplnili množstvom kriedovej sutiny a mohylu tak stabilizovali. Zároveň je však odvtedy vstup na mohylu prísne zakázaný. Aj keď na základe mnohých chodníčkov, čo sme mohli vidieť v tráve na jej svahoch, je otázne, do akej miery sa tento zákaz dodržuje...

Všetko zlé je ale aj na niečo dobré, čo sa ukázalo aj pri záchranných prácach na mohyle. Súčasne s nimi totiž po desaťročiach získali archeológovia prístup do vnútra mohyly a prvýkrát tu tak mohol prebehnúť aj moderný archeologický výskum, ktorý nám dodal nové a veľmi významné poznatky. Jedným z najdôležitejších zistení bolo spresnenie datovania výstavby mohyly. A tak dnes už s takmer istotou vieme povedať, že výstavba Silbury Hill prebehla niekedy v rozmedzí rokov 2400 až 2300 pred naším letopočtom. To je veľmi dôležité, pretože dávnejšie, menej presné datovania posúvali výstavbu o niekoľko storočí viac do minulosti. So Silbury Hill sa tak robila neolitická pamiatka podobne ako s Avebury a Stonehenge, u ktorých sa dostavba predpokladá v čase okolo roku 2500 pred Kristom. A pomerne krátko po tomto dátume sa datuje aj zánik neolitu v Británii. Napriek tomu narážame pri Silbury Hill na zaujímavý paradox - stále, a to aj v mnohých vedeckých prácach, je označovaná za neolitické dielo. Niektorí sú dokonca kvôli tomu ochotní aj proti dôkazom posúvať zánik neolitu v Británií aj o niekoľko storočí k súčasnosti. Podľa mňa sa však treba zmieriť s takmer istou pravdou - Silbury Hill nepostavili neolitici. Nemohli. Boli už mŕtvi...

O čo vlastne presne ide? Myslím si, že pochopenie tohto problému je zároveň kľúčom k objasneniu záhady pôvodu Silbury Hill. Už v článku o Stonehenge som spomínal, že monument bol svojimi staviteľmi využívaný len krátko po svojej dostavbe, možno len pár desaťročí. Potom sa neolitická kultúra v Británii vytratila. A nielen kultúra, ale aj celý ľud. Vďaka súčasným archeogenetickým analýzam už s istotou vieme, že zatiaľ čo okolo roku 2500 pred Kristom boli neolitici stále prevažujúcim obyvateľstvom Británie, okolo roku 2400 už prakticky neexistovali, a to doslova. Vyhynuli. Nahradili ich úplne iný ľudia - nositelia tzv. kultúry zvoncových pohárov, v skutočnosti indoeurópske kmene migrujúce už stáročia cez celú Európu až z ďalekých stepí v pontsko-kaspickej oblasti. Pozostatky jedného z nich sú aj na vyššie uvedenej fotografii. Ide o tzv. muža z Amesbury, ktorý bol v tomto meste neďaleko Stonehenge nájdený aj s typickou výbavou jasne hovoriacou o tom, že už išlo o nositeľa novej éry - doby bronzovej. Pochovaný bol okolo roku 2300 pred Kristom, teda v období, keď sa o 30 kilometrov ďalej na sever dokončovalo Silbury Hill. Je teda nad Slnko jasné, že táto mohyla nemohla byť dielom neolitikov, ale už Indoeurópanov z kontinentu, ktorý sa tu po ich zániku začali hromadne usádzať. Každopádne to nevylučuje, že za stavbou bol aj vplyv nedávno zaniknutého neolitu...

Čo presne stálo za zánikom neolitikov nevieme, aj keď je zrejmé, že novopríchodzí cudzinci v tom zohrali rolu. Avšak akú presne, to ešte nie je jasné. S veľkou pravdepodobnosťou nešlo o žiadnu zámernú genocídu, aj keď nejaké menšie násilné konflikty sa nedajú vylúčiť. Predsalen, Indoeurópania boli vo všeobecnosti vyšší, lepšie vybavený a pravdepodobne aj bojovnejší, ako domorodí neolitici. Každopádne z archeologických náznakov vieme, že prvé kontakty medzi neolitikmi a indoeurópanmi nastali už pred rokom 2500 a boli skôr mierového, obchodného rázu. Je však dosť pravdepodobné, že spolu s prvými bronzovými predmetmi doniesli indoeurópania do Británie aj nejakú epidémiu, na ktorú neboli starobylé neolitické populácie vôbec pripravené. Často sa spomína mor, no mohlo ísť aj o niečo iné. Je teda dosť pravdepodobné, aj keď nie ešte jednoznačne potvrdené, že masívny úbytok, ba priam až vyhynutie neolitickej populácie na britských ostrovoch v 25.-tom storočí pred Kristom bolo výsledkom epidémie dovlečenej z kontinentu. Mohlo ísť tak trochu o obdobnú situáciu, aká sa o mnoho tisíc rokov neskôr odohrala v Amerike po tom, ako do nej prišli kolonisti z Európy. Aj tam stačilo pár prvotných kontaktov a domorodé indiánske obyvateľstvo zaznamenalo v priebehu krátkej doby rapídny pokles kvôli Európanmi dovlečeným chorobám. Je možné, že aj v Británii po prvotnej menšej migrácií už väčšia vlna indoeurópskych migrantov v nasledujúcich desaťročiach prichádzala obsádzať viac-menej ľudoprázdnu krajinu. A to čo našli, ich ohromilo...

Či už išlo o Stonehenge alebo Avebury, všade v tejto oblasti nachádzali ohromné kamenné diela, ktoré ich privádzali do úžasu. V tom období ešte neboli veľmi poznačené časom, práve naopak, boli pomerne "čerstvé" a museli pôsobiť oveľa ohromujúcejšie ako dnes. Možno ešte narážali aj na zvyšky neolitickej populácie, ktorá však už asi nemala silu ani na kladenie odporu voči cudzincom, nie to ešte na stavanie nových monumentov. Novopríchodzí usadlíci si však museli uvedomovať, že vstúpili na starobylú posvätnú pôdu. A keďže sami boli silne nábožensky založený (aj keď samozrejme iným spôsobom) a navyše si uvedomovali silný odkaz, ktorým týmito stavbami neolitici zdôrazňovali prepojenie s týmto územím, rozhodli sa v tejto krajine megalitických "obrov" tiež utvrdiť svoj nárok na zem, ktorú práve obsadili. Vztyčovanie ohromných kameňov nebol ich štýl, okrem toho to by len napodobňovali svojich predchodcov. Chcelo to niečo nové, niečo, čo práveže veľmi dobre vedeli a čo bolo pre nich typické. Stavanie mohýl. Tento zvyk indoeurópske kmene rozvíjali už vo svojich domovských stepiach. Tam stavali veľké kruhové mohyly, ktoré im slúžili jednak ako hrobky pre svojich zomrelých, ale aj ako orientačné body v rozľahlých a jednotvárnych stepiach. Niektoré z týchto mohýl, nazývaných kurgany, boli vskutku obrovské a dosahovali až 20 metrov. A tak možno v novej krajine, kde našli obrovské monumenty po zaniknutom, prípadne zanikajúcom starobylom národe, sa rozhodli aj oni ukázať svoju silu a odhodlanosť. A urobili to po svojom...

Samozrejme tento mnou načrtnutý príbeh je zatiaľ len špekulácia, vychádzajúca však z čiastkových dôkazov a kontextu danej doby. Presnejšie okolnosti vzniku mohyly mohli byť komplexnejšie a možno v nich väčšiu rolu zohrával aj nejaký náboženský alebo rituálny aspekt. Prečo napríklad bolo pre stavbu mohyly zvolené práve toto miesto? Táto sýtozelená oblasť pod mohylou, na ktorú som upozornil už pri leteckom zábere, je v skutočnosti značnú časť roka pod vodou. Je to spomínaná priekopa, z ktorej sa ťažil materiál pre stavbu mohyly. Mimo suchých letných období do nej vtekajú z južnej a západnej strany pramene podzemnej vody, ktorá tak časť priekopy pod mohylou zaplní, čo vytvára krásny efekt, akoby sa Silbury Hill vynárala z vody ako ostrov. Predpokladá sa, že pred stavbou mohyly pramene vyvierali na neďalekej lúke a spájali sa do potôčika, ktorý sa neďaleko Silbury vlieval do riečky Kennet. Mohyla mohla byť zámerne stavaná tak, aby z nej bol výhľad na sútok týchto vodných tokov. Porušením kriedového podložia pri stavbe priekopy sa síce tento prirodzený tok narušil, ako bonus sa však začalo vytvárať vo vlhkejších častiach roka spomínané jazierko okolo mohyly. Možno to bolo staviteľmi uvítaná, aj keď neplánovaná zmena okolitej krajiny. Ktovie ako to presne bolo, no môžme si definitívne zhrnúť, čo o záhadnej Silbury Hill vieme. Aj napriek tomu, že ju ešte stále mnohí označujú ako neolitickú pamiatku, s najväčsou pravdepodobnosťou nebola postavená neolitikmi, ale novopríchodzími Indoeurópanmi. To, že stále prevláda zastaraná klasifikácia, súvisí s odkazom dávnejších nepresnejších datovaní a tiež proste s tým, že Silbury Hill je obkolesená skutočnými a veľmi významnými neolitickými pamiatkami ako Avebury a dlhá mohyla West Kennet. Silbury Hill je tiež síce ohromný monument, ale nie je to megalitická stavba. Nenesie v sebe v podstate žiadne megalitické prvky, pri jej stavbe neboli použité žiadne väčšie sarsenové balvany. Dôvodov pre stavbu mohyly mohlo byť mnoho a hoci sa v nej nenašiel žiadny hrob, neznamená to, že nemohla slúžiť aj na tento účel, len sa nám o tom nutne nemuseli zachovať dôkazy. Resp. sa ešte nenašli. Základňa pod mohylou nie je preskúmaná zas až tak dôkladne, aby sme to mohli tvrdiť zo stopercentnou istotou. A možno, tak ako som načrtol aj v tomto blogu, bola stavba mohyly hlavne symbolicko-rituálnym a politickým potvrdením pre nových indoeurópskych osadníkov, že tento ostrov je odteraz naozaj len ich. Nech už to bolo akokoľvek, je isté, že príbeh najväčšej mohyly Európy sa začal v pohnutej dobe, keď jedna epocha striedala druhú a je tak ďalším fascinujúcim dielikom našej pradávnej histórie.

Dlhá mohyla West Kennet

 

Približne dva kilometre južne od Avebury sa na malom kopci nachádza obrovská megalitická hrobka, ktorá predchádzala kamennému kruhu o viac ako 1000 rokov. Dlhá mohyla West Kennet (v angličtine West Kennet long barrow) bola s veľkou pravdepodobnosťou vytvorená tou istou komunitou ľudí, ktorá vybudovala aj Windmill Hill približne v tom istom čase. Na základe rádiokarbónových analýz nájdených pozostatkov vieme, že v mohyle sa začalo pochovávať už minimálne okolo roku 3650 pred Kristom, začiatok jej budovania teda predchádzal tomuto dátumu, aj keď o akú presne dobu, netušíme. Každopádne ide preukázateľne o jednu z najstarších kamenných stavieb nielen v Británii, ale aj v celej Európe. Na tú dobu išlo o megalomanský projekt, vrámci ktorého sa ľudia skorého neolitu v Británii vôbec prvýkrát pustili do presúvania ťažkých kamenných blokov. 

To prečo sa k tomuto typu mohýl dáva prídavok "dlhá" je zrejmé hlavne zo vzduchu. Značnú časť telesa mohyly totiž tvorí dlhý násyp zo zeminy a kameňov, pričom v prípade West Kennet je jeho dĺžka vskutku pozoruhodná - až 104 metrov. V značnej časti tohto násypu sa však okrem veľkých sarsenových kameňov a kriedovej sutiny nič nenachádza. Tvar mohyly tvorí akýsi dlhý lichobežník, s užším západným koncom a širším východným. Iba táto východná, môžme povedať predná časť mohyly je opatrená vchodom, ktorým sa vstupuje do jej vnútorných komôr, ktoré však tvoria len asi 10 percent z celkovej dĺžky telesa mohyly. Toto však v dávnejšej minulosti hľadači pokladov nevedeli a mohylu sa snažili rozkopať na viacerých miestach. Staré narušenia telesa mohyly si možno všimnúť aj na horeuvedenej fotografii. Skutočný poklad, ktorý mohyla ukrývala, však našťastie nenašli.

Profesionálny archeologický výskum na dlhej mohyle West Kennet sa začal až v 50.-tych rokoch 20.-teho storočia a až pri ňom sa onen poklad odhalil. Napriek tomu, že zvonku sa vtedy mohyla zdala v dosť dezolátnom stave, s poničeným hlavným násypom a zvalenými sarsenovými kameňmi v popredí, vo vnútri východnej časti mohyly na nich čakalo skutočné prekvapenie. Okrem hlavnej chodby sa tam skrývalo aj päť neporušených komôr, ktoré prežili celé tisícročia a unikli pozornosti nepoctivých hľadačov pokladov, ktorí sa prekopávali všade možne, len nie do nich. A práve to nám odhalilo veľa o staviteloch tejto pozoruhodnej hrobky. Na fotografii vyššie si v pozadí možno všimnúť oveľa mladší typ
mohyly - gigantickú Silbury Hill, o ktorej ešte bude reč v samostatnom článku. Obe mohyly majú na seba dokonalý výhľad, keďže sú vzdušnou čiarou vzdialené len 800 metrov. No to je asi jediné, čo ich spája...

Prečo bola mohyla postavená práve takýmto spôsobom, netušíme. Každopádne tak, ako boli v oveľa neskoršej dobe bronzovej typické stavby kruhových mohýl, boli v ranom neolite vo veľkej časti Európy typické dlhé mohyly, samozrejme s rôznymi variáciami. Podľa jednej z teórii vychádzal tvar mohyly z tzv. dlhých domov, v ktorých prvotné neolitické komunity v strednej a západnej Európe bežne žili. Tieto prekvapivo mohutné domy z dreva a trstiny mohli mať na dĺžku aj desiatky metrov a boli obývané kontinuálne aj mnoho desaťročí. Často v nich ukladali pod podlahou aj kosti svojich mŕtvych. Keď sa ich už ale obyvatelia predsalen rozhodli opustiť, nezničili ich ani nerozobrali, ale pravdepodobne z úcty k predkom ich nechali pozvoľna chátrať a rozpadať, až kým ako dlhé zarastené kopčeky nesplynuli s prírodou. Z tohto ponímania mohla vzniknúť tradícia stavania dlhých mohýl, ktoré tak predstavovali akýsi symbolický prerod z domov živých na domy mŕtvych. Existujú aj iné, povedal by som menej romantické teórie. Niektorým napríklad dlhý tvar mohyly pripomína typickú neolitickú kamennú sekerku, ktorá bola pre vtedajších ľudí veľmi dôležitým a často používaným nástrojom. No že by kvôli jej významu stavali podľa jej tvaru takéto hrobky pre svojich mŕtvych sa mi nezdá veľmi pravdepodobné. Aj keď ktovie ako to naozaj vtedy bolo...

Ako som už spomenul, existuje viacero variácií dlhých mohýl. Mohyla vo West Kennete podľa oficiálnej archeologickej terminológie spadá pod typ tzv. transeptovej mohyly Cotswold-Severnskej skupiny. Podobného štýlu bolo v oblasti juho-západnej Británie postavených okolo 200 ďalších mohýl, no tá vo West Kennet im kraľuje vo všetkých ohľadoch. Materiál pre vyše 100 metrov dlhý a 20 metrov široký násyp bol vyťažený z dvoch priekop, ktoré sa tiahli rovnobežne s mohylou, no tak ako vidíme aj na fotografii, ktorá sa pozerá na mohylu zo západného konca, veľa z nich neostalo. Pri poľnohospodárskej činnosti v blízkosti mohyly boli priekopy totiž takmer úplne zorané.

Východné priečelie mohyly má malé oblúkovité nádvorie, ktoré zakrýva takýto mohutný rad sarsenových menhirov. Najväčší z nich sa nachádza priamo oproti vchodu do mohyly a je vysoký takmer 4 metre. Tento rad je čiastočne zrekonštruovaný, keďže pred archeologickými prácami v 50.-tych rokoch boli menhiry popadané a čiastočne zasypané. Všetky sú však pôvodné a uložené na miestach, kde boli po nich nájdené stopy v kriedovom podloží, podobne ako v Avebury.

A toto už je sarsenmi zakryté nádvoríčko pred vchodom fotografované z vrchu mohyly. Predpokladá sa, že v minulosti bola na veľkom protiľahlom sarsene a dvoch menších na boku položená ďalšia kamenná doska, ktorá tak nádvorie aj vchod do mohyly dokonale prekrývala. Táto doska sa však nenašla a pravdepodobne bola neznámo kedy odstránená.

Bočné časti nádvoria boli kompletne zasypané kameňmi a sutinou. Aby sa umožnil prístup do mohyly je v súčasnosti južná časť nádvoria od týchto sutín kompletne vyčistená a dá sa do nej dostať buď zvrchu mohyly po novodobých schodíkoch alebo po prelezení medzeri medzi sarsenmi. Ako si ešte neskôr povieme, dôkladné zatarasenie vchodu a nádvoria obrovskými sarsenmi a sutinou nebolo bez dôvodu. 

A toto už je samotný vchod do vnútra tejto 5600 ročnej mohyly. Predpokladá sa, že na malom nádvorí pred týmto vchodom sa odohrávali pohrebné obrady súvisiace s pochovávaním mŕtvych predtým, ako boli uložené ich pozostatky do vnútra. Keďže veľké sarseny zakryli nádvorie až oveľa neskôr, o miesto tu vtedy nebola núdza. Z archeologických zistení sa však zdá, že neolitická komunita mohylu prekvapivo nevyužívala veľmi dlho, len niekoľko desaťročí, pravdepodobne nie viac ako 50 rokov. Po tejto krátkej fáze, ktorú dnes nazývame ako primárna, sa asi sto rokov mohyla na pochovávanie vôbec nepoužívala. Následne došlo k zataraseniu vnútorných komôr a uzavretiu hlavného vchodu. Až potom nastala tzv. sekundárna fáza využívania, ktorá však trvala až nasledujúcich 1000 rokov. Vrámci tohto obdobia sa však už nepochovávalo cez hlavný vchod, ten zostal uzavretý. Do mohyly sa pristupovalo už len  zvrchu občasným otváraním strešných kameňov, cez ktoré boli do hlavnej chodby hádzané kosti, celé či spopolnené, spolu s keramikou a ďalšími predmetmi, no zároveň bolo vnútro zapĺňané aj obyčajnou zeminou a kriedovou suťou. Takýmto spôsobom bola nakoniec hlavná komora zaplnená až po vrch. Pravdepodobne až po tomto sekundárnom využívaní boli pred vstupné nádvorie postavené masívne sarsenové menhiry a vchod tak bol dôkladne zapečatený. 

Z vchodu sa nám otvára pohľad do vnútorných priestorov mohyly. Tie tvorí hlavná chodba dlhá 8 metrov a celkovo päť komôr: štyri bočné - každá oproti sebe stojaca v páre a jedna veľká otvárajuca sa oproti vchodu na konci hlavnej chodby. Od tohto rozloženia aj vznikol názov transeptové mohyly, pretože pôdorys hrobky pripomína krížový pôdorys stredovekých kostolov s priečnymi loďami, alias transeptmi. Strop je vysoký vyše 2 metre, čo umožňuje návštevníkom mohyly úplne pohodlne a vzpriamene stáť. Je to zďaleka najviac zo všetkých komorových mohýl typu Cotswold-Severns, v ktorých vnútri sa treba minimálne zohýbať, ak nie rovno kľačať.

A práve v týchto tajomných a tisícročia nedotknutých priestoroch odkryli archeológovia po odstránení sutiny a mladších kultúrnych vrstiev najväčší poklad - v podstate neporušené pozostatky minimálne 36 ľudí z prvotnej fázy využívania mohyly. V tomto období totiž bolo typické komunitné pochovávanie do spoločných mohýl, individuálne hroby boli len veľmi výnimočné. Vo všeobecnosti sa to považuje za znak pomerne rovnostárskej spoločnosti, ktorá v ranom neolite prekvitala. Avšak nejaká spoločenská diferenciácia tu predsalen bola, čoho dokladom sú práve na oddelené komory rozdelené vnútorné priestory mohyly.

Toto je pohľad do najväčšej, zadnej komory oproti vchodu, ktorá býva označovaná aj ako západná komora. Ma takmer dokonalo kruhový pôdorys o priemere 3 metre. V jej zadnej časti si možno všimnúť zaujímavý menhir z čokoládovo-hnedého sarsenu, ktorý je pokrytí prirodzenou hladkou patinou a pri zvýšenej vlhkosti pôsobí mokro, čím nápadne vyzerá ako vnútornosti, alebo kus mäsa. Podobných kameňov je vnútri mohyly použitých viacero a pravdepodobne nejde o náhodu. Na podlahe tejto komory archeológovia našli kostry štyroch dospelých mužov a lebku dieťaťa. 

Tu už je pohľad na tzv. juhovýchodnú komoru, ktorá sa nachádza hneď naľavo od vstupu do mohyly. Tu boli nájdené kosti jednej dospelej ženy, dospelého muža a piatich detí.

A toto už je oproti nej umiestnená severovýchodná komora. Z bočných komôr je tento pri vchode umiestnený pár komôr najväčší, obe majú cca 2 metre na dĺžku a 1,5 metra na šírku. V tejto boli nájdené kosti dvoch dospelých žien, jedného muža a lebka novorodenca. 

Ako milú zaujímavosť možno uviesť, že v tejto malej sieni mŕtvych sa dnes už rodí nový život - hniezdo si tam totiž urobili lastovičky 🙂.

Ako postupujeme po centrálnej chodbe ďalej od vchodu, dostávame sa k poslednému páru bočných komôr. Tie sú najmenšie, asi trojštvrtinové oproti prvému páru. Prístup do oboch týchto komôr našli archeológovia zatarasený neveľkými, asi metrovými menhirmi. Šípkou je označený tento menhir pred vchodom do pravej, tzv. severozápadnej komory, kde bol ponechaný na svojom pôvodnom mieste. 

A toto už je pohľad do spomínanej severozápadnej komory. Našli sa tu 3 kostry dospelých žien, troch mužov, čiastková kostra ďalšej dospelej osoby, ktorej pohlavie sa ale nepodarilo identifikovať a opäť lebka dieťaťa. 

Tu máme poslednú, juhozápadnú komoru. Na jej podlahe je položený menhir, ktorý pôvodne blokoval vstup do tejto komory obdobne, ako v prípade protiľahlej, kde bol ponechaný na mieste. V juhozápadnej komore sa našlo až 6 dospelých žien, 5 mužov a dvaja tínedžeri neurčeného pohlavia.

Vnútro mohyly nie je postavené len z mohutných kamenných blokov. Pozoruhodným prvkom sú múriky z tenkých, na sucho kladených vápencových platní, ktorými vypĺňali väčšie medzery a prázdne miesta medzi sarsenovými blokmi. Väčšinu z nich bohužiaľ našli archeológovia už značne zerodovaných, preto ich v 50.-tych rokoch takmer kompletne zreštaurovali. 

No a čo nám vlastne kostrové nálezy v mohyle napovedali o vtedajšej spoločnosti? Viac ako tri desiatky ľudí vo vekovom rozmedzí od novorodencov po približne päťdesiatnikov určite neboli v komorách rozložené náhodne. Či však v každej z komôr boli uložení členovia blízkej rodiny, alebo išlo o iné prepojenie, nevieme. Zaujímavé je že v najväčšej západnej komore boli iba dospelí muži (plus lebka dieťaťa). Išlo o nejakých významnejších ľudí spoločenstva, šamanov, náčelníkov, či starešinov? Ktohovie. Kostrové pozostatky väčšinou neboli úplné, časti kostier väčšinou chýbali, z viacerých detí sa našli len lebky. Preto sa predpokladá, že do hrobky neboli ukladané čerstvé telá, ale že mŕtvi boli najprv vystavený tzv. exkarnácii. Pri nej sa nechá telo najprv rozložiť vonku a až potom sa z neho odoberú vybrané kosti a rituálne sa uložia do mohyly. No mohlo byť tomu aj naopak - mŕtvi sa uložili do vnútra a nechali sa tam rozložiť a až pri nejakom neskoršom obrade z nich bola odobratá časť pozostatkov. Jedna vec je istá, do mohyly sa v časoch jej prvotného používania vstupovalo opakovane a v komorách boli staršie kostry opatrne zhŕňané bližšie ku stenám aby uvoľnili miesto novo uloženým mŕtvym. Vnútorné priestory komôr dlhej mohyly West Kennet majú pozoruhodné akustické vlastnosti, ktoré zosilňujú hlboké zvuky a mohli tak byť vítaným doplnením pri pohrebných rituáloch, ktoré sa odohrávali priamo vo vnútri hrobky.

Prečo sa mohutná megalitická hrobka používala pomerne krátko a prečo bola neskôr zapečatená, ostáva záhadou. Je možné, že sa zmenili pomery v neolitickej komunite, či sa upravili náboženské predstavy, aj keď archeologické nálezy tomu veľmi nenapovedajú. Neskoršie generácie sa veľkej, temnej mohyly plnej mŕtvych možno báli, preto ju zapečatili. Zároveň ju však stále brali ako posvätné miesto predkov a prechovávali k nej úctu, preto sa neskôr nejakým, aj keď už nie pôvodným štýlom, jej využívanie obnovilo. Každopádne jedna vec je istá - dlhá mohyla West Kennet rámcuje históriu neolitických ľudí tejto oblasti. Bola postavená v časoch, keď prešlo len niekoľko generácii od uchytenia sa neolitikov v Británii. A definitívne bola opustená v časoch, keď neolitická kultúra v Británii úplne zanikala a bola nahradená nielen novou kultúrou doby bronzovej, ale aj novými ľuďmi - indoeurópanmi. Je možné, že posledné, najväčšie sarsenové bloky pred vchod umiestnili tí istí ľudia, čo stavali aj Avebury, prípadne úplne posledná generácia neolitikov, ktorá prišla po nich a chcela takýmto spôsobom ochrániť odpočinok ich pradávnych predkov, ktorý bol ohrozený novopríchodzími cudzincami z kontinentu.

Ako platí aj o iných megalitických pamiatkach neolitu, ani o tejto mnohé nevieme. Máme náznaky, časť dôkazov nám niečo napovedá, niečo sa dá striktne vylúčiť, niečo málo zase jednoznačne potvrdiť. Medzitým sa nám otvára starodávny príbeh s mnohými bielymi miestami, ktorý nám dáva priestor na rôzne domnienky a špekulácie. Jedna z mála vecí, ktorá je istá, je to, že os dlhej mohyly bola orientovaná takmer presne v smere východ-západ. To znamená, že v časoch okolo jarnej a jesennej rovnodennosti vychádzajúce Slnko ožarovalo vchod mohyly a presvetlovalo aj jej vnútro, a to až do zadnej, západnej komory. Hoci dnes priamo pred vchodom stojí mohutný sarsen, aj v súčasnosti sa slnečné lúče prepletú cez medzery v menhiroch a krásnymi efektami ožiaria vnútro komory. V časoch prvotného využívania mohyly, keď bol vchod do nej úplne voľný, muselo byť prežiarenie vnútra mohyly vychádzajúcim Slnkom úplné. Takmer istotne išlo o zámer a je možné, že v období rovnodennosti sa pred mohylou konali obrady, ktoré súviseli s týmto javom. Môžme len špekulovať, aký presne to malo rituálno-náboženský význam pre neolitickú komunitu. Symbolika mohla súvisieť s oslavovaním predkov, prebudením ich duchov a ich rituálnym kontaktovaním v tomto špeciálnom období roka, keď temnota noci a svetlo dňa boli v rovnováhe, tak ako život a smrť. Zároveň to mohlo mať pre túto silne poľnohospodársky založenú komunitu aj praktickejší význam, keď rituály v blízkosti mohyly boli zároveň kalendárnym sviatkom vymedzujúcim začiatok alebo koniec poľnohospodárskeho cyklu a jeho posvätenie predkami.

Návrat do Avebury

 

V roku 2023 som navštívil juhoanglickú dedinku Avebury, usadenú v najväčšom megalitickom kruhu na svete. Keďže moja návšteva vtedy bola len veľmi krátka, navyše trochu poznamenaná nepriazňou počasia, stihol som prezrieť len malú časť tohto úžasného miesta. Po dvoch rokoch som sa teda do tejto oblasti vrátil, aby som dôkladne preskúmal nielen kruh samotný, ale aj fascinujúcu okolitú krajinu, ktorá je tak bohatá na ďalšie praveké pamiatky, až je tomu ťažko uveriť. Či už je to najväčšia mohyla Európy zvaná Silbury Hill, viac ako 5600 ročná dlhá mohyla West Kennet, alebo prastará oblasť Windmill Hill. Potulky po všetkých týchto miestach nám vedia poskytnúť kúsky síce stále neúplnej, ale predsa už o čosi zretelnejšej skladačky, z ktorej si môžme vytvoriť aký taký obraz o tom, prečo si dávni ľudia v tejto krajine pred tisíckami rokov dali vôbec tú námahu a vytvorili tieto úžasné monumenty.

Kruh Avebury rozdeľujú jeho pôvodné brány a novodobé cesty na štyri sektory, resp. kvadranty. Viac som o tomto rozdelení písal v predošlom článku o Avebury a tak ho tu viacej rozpiplávavať nebudem (pre lepšiu predstavu aj tak nižšie prikladám obrázok z výšky aj s popiskami). Pri mojej poslednej návšteve som opomenul bližšiu návštevu juhozápadného sektora. Ten je pritom spolu so severozápadnym najzachovalejší, resp. skôr najzrekonštruovanejší. Postaral sa o to už v minulom článku spomínaný archeológ Alexander Keiller, ktorý má najväčšiu zásluhu na výskume a záchrane Avebury. Pôvodne, pred Keillerovým výskumom, v tomto kvadrante stál iba jeden neporušený menhir. Takmer všetky ostatné našiel Keiller zhodené a pochované v zemi. Bol to pozostatok stredovekého ničenia Avebury poháňaného náboženským fanatizmom v 14.-tom storočí. Avšak, zároveň sa tu našiel kameň, ktorý pravdepodobne dopomohol k tomu, že sa vtedajšia honba za ničením "pohanských kameňov" zastavila...

A to je on. Slávny "Holičov kameň". Keď ho v roku 1938 odkryli, objavili pod ním kostru muža, ktorý mal pri sebe staré nožnice a ďalšie náčinie typické pre stredovekých potulných remeselníkov, ktorí vtedy poskytovali holičské a "zubárske" služby. Nález hneď pripomenul starú legendu, ktorá sa v Avebury tradovala až do novoveku. Hovorila o tom, ako sa počas nábožensky motivovaného ničenia menhirov pridal k miestnym aj potuľný holič, ktorý im chcel so zhadzovaním ťažkých kameňov pomôcť. Jeden z kameňov však neštastného holiča privalil a zhrození miestni, ktorí v tom videli temné znamenie, okamžite s ďalším ničením prestali a zvyšné kamene nechali na pokoji. Vyzerá to tak, že na tejto legende skutočne je niečo pravdy, aj keď okolo skutočnej príčiny smrti muža nájdeného pod kameňom sa vedú diskusie. Časť jeho vybavenia vrátane nožníc stále možno vidieť v expozícii malého, no veľmi sympatického Keillerovho múzea priamo v Avebury. 

A toto už je pohľad na časť severovýchodného kvadrantu aj s priekopou, ktorá ho obklopuje. V popredí si možno všimnúť dva mohutné kamene veľkého obvodového kruhu, vrátane tzv. Diablovej stoličky (vľavo). Tieto dva obrovské menhiry sa však v spoločnom kvadrante ocitli len vďaka novodobej ceste, ktorá vnútro kruhu rozdelila trošku nesymetricky. Pôvodne tvorili ohraničenie "brány", ktorou sa cez prerušený rondel vchádzalo do kruhu z juhu. Diablova stolička tak pôvodne ležala v SZ kvadrante a nepomenovaný kameň vpravo oproti nej (označovaný len ako kameň č. 98) v SV kvadrante. V pozadí vpravo je zas zachovaná časť kameňov Vnútorného južného kruhu, o ktorom som tiež viac hovoril v minulom článku.

A toto je dôvod, prečo si tento 60-tonový kameň vyslúžil pomenovanie Diablova stolička. Neveľký, podľa všetkého prirodzený výklenok, ktorý je vcelku pohodlný na sedenie. Dodnes je súčasťou miestneho folklóru a traduje sa o ňom, že pokiaľ si naň sadne žena, do roka otehotnie.   

                                

Uprostred Vnútorného južného kruhu bol Keillerom objavený aj tento rad menších menhirov, ktorý začal byť označovaný ako línia Z. Geofyzikálny výskum z nedávnej doby objavil, že zachovaná línia je len jednou stranou obdĺžnikového útvaru, ktorý pravdepodobne pôvodne ohraničoval neolitický dom, možno slúžiaci ako zastrešená svätyňa pre obrady.

A toto je pohľad na prázdnejšiu časť JV kvadrantu s krásnym pohľadom na hlbokú kruhovú priekopu, ktorá krásne vynikne hlavne pri zapadajúcom Slnku. Práve priekopa JV kvadrantu má najkruhovejší tvar, priekopy ostatných kvadrantov sú nerovnomernejšie, ba priam až hranatejšie. Hoci táto časť kruhu nie je zreštaurovaná, výskum odhalil, že aj tu je pod zemou zasypaných minimálne 11 menhirov veľkého obvodového kruhu.

V tejto časti JV kvadrantu sú čiastočne nad zemou len tieto ďalšie dva nenápadné menhiry. Ten v pozadí je zhodený a čiastočne zasypaný, no inak nepoškodený. V popredí je však len prízemné torzo menhiru, ktorý síce podľa všetkého nebol v 14.-tom storočí zhodený, no jeho nadzemná časť bola takmer kompletne zničená v 18.-tom storočí.

Ako postupujeme po obvode valov Avebury v protismere hodinových ručičiek, dostávame sa k veľkej východnej bráne rondelu. Tá je zo všetkých štyroch brán najzachovalejšia. Možno si tu všimnúť, ako pradávni stavitelia mysleli pri projektovaní Avebury aj na prekvapivé detaily. Val je v okolí brány navýšený a priekopa ešte viac prehĺbená, čo pre návštevníkov vstupujúcich cez tieto brány muselo ešte viac umocňovať dojem monumentálnosti tejto stavby. Úchvatné je to ešte aj pre dnešných návstevníkov, pre ľudí žijúcich pred 4500 rokmi musel byť vstup do tohto kruhu extrémne ohromujúci zázitok. Predpokladá sa, že aj tu v minulosti stáli dva veľké "portálové" menhiry podobné Diablovej stoličke a jej druhovi pri južnej bráne. No bohužial sa z nich zachoval len jediný...

A to je on. Čiastočne zhodený a zasypaný, no inak nepoškodený. Je to však len jeden z mála zachovaných menhirov hlavného kruhu severovýchodného kvadrantu, kde podľa všetkého došlo v 18.-tom storočí k najväčšiemu ničeniu menhirov. Tento kvadrant Keiller nestihol bližšie preskúmať ani obnoviť, no z neskorších výskumov vyplynulo, že sa tam aj tak nachádza iba sedem zakopaných menhirov, ostatné boli kompletne zničené.

Čo sa však našťastie v SV kvadrante zachovalo, je jeho centrálna, najikonickejšia časť. Dva veľké, 4.5 metra vysoké menhiry nazývané The Cove, teda Zátoka. Existoval aj tretí, ktorý bol však zničený na začiatku 18.-teho storočia. Spolu vytvárali v strede severného vnútorného kruhu akýsi trojuholník. Menhir vpravo je vôbec najťažším menhirom Avebury, keďže pri výskume v roku 2003 sa zistilo, že siaha ešte 3 metre pod povrch a jeho váha sa odhaduje až na neuveriteľných 100 ton. Je pravdepodobné, že išlo o vôbec prvý menhir v Avebury, vztýčený viac ako 500 rokov pred začiatkom budovania kruhu, teda pred viac ako 5000 rokmi. Podľa niektorých možno práve on predstavoval najposvätnejšie miesto v oblasti a bol dokonca prvotným dôvodom vybudovania celého obrovského kamenného kruhu.

Či to tak naozaj bolo samozrejme nevieme, je však takmer isté, že Zátoka bola centrálnym bodom tzv. Severného vnútorného kruhu o priemere asi 100 metrov. Z neho sa v SV kvadrante zachovali len dva stojace menhiry (v pravej časti fotografie) a niekoľko zhodených, prípadne čiastočne zasypaných (jeden z nich v ľavej časti). V pozadí za súčasným múrikom starej farmy vidieť samotnú Zátoku.

Pri pohľade na tieto mohutné kamene sa možno ani nedá tak úplne zazlievať niektorým ľuďom snaha o hľadanie fantastických, až absurdných vysvetlení ich pôvodu, ktoré zahŕňajú mimozemšťanov, paranormálne sily a podobne. No pravda môže byť oveľa jednoduchšia a zaujímavejšia, aj keď ju nikdy celú neodhalíme. Pri prechádzke medzi kameňmi môžme aspoň tušiť úžasné príbehy stratené v čase dávnych vekov. Nikdy síce nespoznáme mená ani osudy ľudí stojacich za týmito stavbami, no svojím spôsobom sú cez ne aj tak nesmrteľní. Dávajú nám vedieť o ich sile, dôvtipe a odhodlanosti. A to sú vlastnosti, ktoré spájajú ľudí naprieč tisícročiami.

A hoci sa možno musíme zmieriť s tým, že presné dôvody a okolnosti sprevádzajúce vznik týchto stavieb nikdy jednoznačme neodhalíme, niektoré veci nie sú až také záhadné, ako by sa na prvý pohľad zdalo, resp. ako ich niektorí ľudia radi podsúvajú. Presun a umiestňovanie mnohotonových menhirov bola určite veľmi náročná úloha, no v skutočnosti nepredstavovala pre vtedajších ľudí nezrealizovateľnú vec. Ako vidno aj na tejto peknej malej expozícii umiestnenej v Keillerovom múzeu, vďaka svojej vynaliezavosti, poctivej práci a za pomoci materiálov a nástrojov čo mali vtedy k dispozícii, vedeli ľudia aj pred 5000 rokmi riešiť na prvý pohľad extrémne náročné úlohy. Obrázok v pozadí nám tiež odhaľuje, ako s veľkou pravdepodobnosťou vyzeralo Avebury krátko po svojom dokončení. Predpokladá sa, že hlavný kruh popri obvode rondelu tvorilo až 100 menhirov, vnútorné kruhy zas okolo 30 každý plus v nich umiestnené centrálne objekty ako Zátoka a Z línia.

Ťažko povedať, čo bolo skôr, či kruh, alebo obrovký rondel, ktorý ho obklopuje. Archeológovia sa zhodujú v tom, že oboje boli postavené približne v rovnakom čase, resp. vrámci jedneho projektu. Ale či najprv doniesli do oblasti veľké menhiry a až potom začali budovať kruh alebo opačne, jasné nie je. Menhiry totiž nebol problém cez široké brány doniesť do vnútra rondelu aj po vyhĺbení hlbokej priekopy. Na fotografii hore vidíme pohľad z valu na severozápadný kvadrant Avebury. Úplne vľavo dominuje 70-tonový Swindon stone, ktorý bol portálovým menhirom pre severnú bránu. Jeho náprotivok sa opäť nezachoval.

Kruhové priekopy Avebury nie sú o nič menej úchvacujúcim výtvorom ako samotné vztýčené menhiry. Na fotografii je pohľad z dna priekopy JV kvadrantu z pohľadom na jej prerušenie, teda bránu rondelu. Priekopy sú v súčasnosti hlboké maximálne 4 metre a majú relatívne plytký profil v tvare písmena U. No ide o výsledok tisícročia trvajúcej erózie a zanášania sutinami. V minulosti boli oveľa hlbšie a strmšie. Dosahovali hĺbku až 9 metrov a ich profil bol v tvare V. Je to vôbec najhlbšie vyhĺbený neolitický rondel na svete a predpokladá sa, že to, že si dali náročnú prácu s výkopom až do takejto hĺbky, nie je náhoda. Táto hĺbka totiž siaha až k hladine spodnej vody a vo vlhkejších obdobiach sa tak dno priekopy kompletne zaplnilo vodou. To mohlo ešte zvýrazniť výnimočnosť tohto miesta a pravdepodobne súviselo s uctievaním vodných zdrojov a možno aj komplexnejším náboženským významom pre vtedajších ľudí, aj keď detaily samozrejme netušíme. Počas výskumov sa na pôvodnom dne priekop našli desiatky jeleních paroží, ktoré slúžili pri ich výkope. Našli sa tam aj ľudské kosti, tie však pochádzali z neskorších období, dávno po vybudovaní kruhu. 

Pre lepšiu predstavu pridávam aj letecký záber na Avebury aj s popiskami hlavných objektov spomínaných v tomto texte:
1- juhozápadný kavdrant, 2 - juhovýchodný kvadrant, 3 - severovývhodný kvadrant, 4 - severozápadný kvadrant, 5 - Južný vnútorný kruh, 6 - Severný vnútorný kruh, 7 - Zátoka, 8 - Swindon Stone, 9 - Diablova stolička, 10 - Holičov kameň, 11 - južná brána, 12 - východná brána, 13 - severná brána, 14 - západná brána (prakticky zničená dedinou), 15 - kamene Z, 16 - West Kennet Avenue, 17 - Silbury Hill

Ako som už na blogu viackrát spomenul, súčasné Avebury je len čiastočne zachovalou ukážkou jeho pôvodnej majestátnosti. A aj to hlavne vďaka Alexandrovi Keillerovi, ktorý časť kruhu pracne zreštauroval. Predpokladá sa, že až do stredoveku boli kruhy Avebury takmer neporušené, nanajvýš poznačené eróziou, zvetrávaním a zarastaním. Celé tisícročia ho však ľudia nechávali viac-menej na pokoji a aj keď už dávno netušili jeho účel, vzhliadali k nemu s bázňou a rešpektom tušiac, že pre ich dávnych predkov to bolo posvätné miesto. Bohužiaľ, ľudská hlúposť a ignorancia pri vlnách ničenia najprv v 14.-tom a potom neskôr hlavne v 18.-tom storočí nás o tento skvost ľudskej civilizácie, plným právom zapísaným v UNESCO, takmer pripravila. Dnes tak môžeme vidieť len 30 z pravdepodobne 100 pôvodne stojacich menhirov veľkého obvodového kruhu a 17 z približne 60 kameňov prináležiacich k vnútorným kruhom (vrátane Z kameňov a Zátoky). Aj napriek tomu je návšteva Avebury stále úchvatným zážitkom, ktorý v každom vnímavejšom návštevníkovi zanechá hlboké pocity.
Pozn.: Na fotografii vyššie je v nenápadnej žltej elipse znázornená oblasť Windmill Hill, ktorá kruhu Avebury predchádzala a ešte o nej bude reč nižšie. 

West Kennet Avenue

Od južnej brány Avebury sa tiahne rozsiahly archeologický objekt, ktorý efektne vyšperkováva toto už aj tak výnimočné miesto. Ide o akúsi alej menhirov, ktorá sa mierne klukatí takmer kilometer od Avebury smerom k dedinke West Kennet. A odtiaľ vznikol aj jej názov - West Kennet Avenue. 

Avenue tvorí rad párov oproti sebe stojacich menhirov vysokých 3 až 4 metre. Podobné rady menhirov sa ťahajú aj od niektorých iných britských kamenných kruhov, no sú oveľa menšie. Avenue sme videli tiahnuť sa aj od rondelu Stonehenge, tam však nebola lemovaná menhirmi, iba dnes už sotva viditeľnými priekopami vyrytými do podložia po okrajoch.

Podľa niektorých vedcov páry oproti sebe stojacich kameňov predstavujú symboly ženy a muža, pričom ako dôkaz uvádzajú očividné rozdiely v tvaroch niektorých menhirov. Tie maju buď tvar kosoštvorca, čo má predstavovať ženu, alebo stĺpa, čo zas predstavuje falický symbol muža. Túto teóriu napríklad zastával aj Keiller, ktorý takúto symboliku hľadal nielen u kameňov v Avenue, ale aj samotnom kruhu Avebury. Väčšina ostatných archeológov o tom ale pochybuje poukazujúc na to, že takto zdanlivý tvar má len malá časť kamenných párov, u väčšiny tieto tvary úplne absentujú, prípadne nie sú také jednoznačné. Pár na fotografii, oficiálne označovaný ako kamene 13a a 13b, je jedným z mála, u ktorých by sme takúto symboliku naozaj mohli predpokladať.

Každopádne účel, pre ktorý bola Avenue postavená, ostáva záhadou. Pravdepodobne súvisela s nejakými obradnými a ceremoniálnymi akciami, ktoré sa možno podobne ako pri Stonehenge odohrávali v časoch slnovratu. Je možné, že aj tu ľudia vykonávali procesie, ktoré vyvrcholili priamo v kruhu Avebury, kde sa vykonávali ďalšie obrady. Podľa niektorých má mierne kľukatá línia Avenue odrážať tvar rieky Kennet, ktorá preteká juho-západne od nej na druhej strane kopca Waden Hill. Tak či tak, dodnes je zachovaná len veľmi malá časť z tohto diela. 

Pár kameňov v popredí, označených ako 33a/b, predstavuje jediný, ktorý sa zachoval cele tisícročia. Všetky ostatné našiel Alexander Keiller v 30.-tych rokoch podobne ako v samotnom kruhu buď zhodené a zasypané, alebo úplne zničené. Podobne ako v kruhu aj tu zrealizoval rozsiahlu rekonštrukciu a zhodené kamene opäť vztýčil a na miesto zničených osadil betónové pamätné stĺpiky. Vieme však, že táto rekonštrukcia zahŕňa len malú časť z pôvodnej Avenue. Podľa zápiskov starožitníka Johna Aubreya sa ešte v polovici 17.-teho storočia ťahali časti West Kennet Avenue až k miestu zvanému Svätyňa (o ktorom ešte bude reč nižšie) a ktoré sa od Avebury nachádza viac ako 2 kilometre. Aj keď či bola Avenue po celej tejto trase plne súvislá, nie je isté.

Prvý zachovaný kameň Avenue, formálne označovaný ako kameň číslo 4, sa nachádza už niekoľko metrov od južnej brány Avebury, ktorej valy a niektoré kamene kruhu možno vidieť v pozadí. Párový kameň ku štvorke sa nezachoval.

Na opačnom konci kamennej aleje, o viac ako 800 metrov ďalej, sa nachádza posledný zachovaný pár menhirov, označený podľa štandardne používanej klasifikácie ako 37a/b. Je zrejmé, že alej týmto smerom pokračovala aj ďalej, pričom aj podľa geofyzikálnych výskumov je v poliach stále pochovaných niekoľko menhirov, resp. sa tam podarilo určiť viacero dier v podloží, v ktorých boli dnes už zničené menhiry ukotvené.

Celkovo je dnes z West Kennet Avenue vztýčených 27 kameňov, z nich úplných párov oproti sebe stojacich menhirov je 8. Keďže ako už bolo spomenuté, do 30.-tych rokov 20.-teho storočia stál iba jeden pár, možme byť naozaj veľmi vďačný Keillerovym reštauračným prácam za to, že nám umožnila opäť odhaliť toto úžasné dielo, aj keď len v čiastočnej podobe. A ako dnes už vieme, z Avebury neviedla len jedna alej... Málo známym faktom je, že existovala aj ďalšia, aj keď bohužial dnes je v podobnom stave, ako bola tá smerom na West Kennet pred sto rokmi...

Adam a Eva (Beckhampton Avenue)

Uprostred poľa viac ako 1,2 kilometra západne od Avebury sa nachádza osamelá dvojica veľkých menhirov. Volajú ich Adam (na fotografii vzadu) a Eva (v popredí), alebo tiež Longstones (Dlhé kamene).  V skutočnosti sa jedná o posledné zvyšky po ďalšej veľkej kamennej aleji, ktorá sa ťahala od západnej brány Avebury smerom k mestečku Beckhampton. Odtiaľ vznikol aj jej názov - Backhampton Avenue.

O existencii tejto avenue sme vedeli už od 18.-teho storočia, keď jej posledné zvyšky stihol zaznamenať slávny starožitník William Stukeley. Bohužiaľ, zaznamenal len jej finálne momenty, keď jedni z posledných kusov menhirov miestni rozbíjali a použili ako stavebný materiál. Adam a Eva sú úplne jedinými zachovanými kameňmi, ktoré po nej ostali. Výskum, ktorý prebehol v rokoch 1997 až 2003 odhalil stopy po pároch menhirov smerujúcich k Avebury podobne ako pri West Kennet Avenue a dokonca minimálne tri takmer neporušené, no zahrabané menhiry. Ich opätovné vztýčenie tak ako za Keillerových časov však neprebehlo. 

Pri výskume sa zároveň potvrdilo, že Adam a Eva spolu netvorili v Avenue oproti sebe stojaci pár, hoci sa to tak dnes môže zdať. V skutočnosti mala oproti sebe klasický alejový pár iba Eva, ktorej druh bol zničený. Adam bol súčasťou koncového komplexu kameňov, ktorý celú alej uzatváral. Tento komplex dostal názov The Longstones Cove (Zátoka dlhých kameňov) a skladal sa zo štyroch kameňov, ktoré stáli vo dvojiciach oproti sebe vytvárajúc tak akýsi kosoštvorcový pôdorys. Podľa výskumov takto usporiadaný tvar mohutných sarsenových menhirov vedel vytvárať pôsobivé akustické efekty, ktoré mohli zohrávať dôležitú úlohu pri obradných účeloch.

Je zrejmé, že Avebury spolu s West Kennet Avenue a Beckhampton Avenue vytvárali úzko prepojený komplex, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou slúžil na súvisiace, prípadne na seba nadväzujúce obrady, aj keď o ich presnej podobe a účeloch môžme len špekulovať. Každopádne je isté, že ťažká práca spojená s výstavbou tohto komplexu musela mať pre vtedajších ľudí naozaj veľký význam.

Svätyňa

Tak ako sa Beckhampton avenue končila v Zátoke dlhých kameňov, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou končila West Kennet Avenue v mieste dnes nazývanom The Sanctuary (Svätyňa). Už sme ju spomenuli v kapitole o kamennej aleji a teraz sa ňu pozrieme trochu bližšie. Miesto v minulosti tvorili minimálne dva sústredné kamenné kruhy, ktorých zvyšky boli viditeľné ešte v 18.-tom storočí. Neskoršie výskumy odhalili, že okrem kameňov dopĺňali Svätyňu aj medzi nimi umiestnené prstence z drevených kolov, po ktorých sa našli jamy v podloží. Objekt tak do istej miery pripomínal Woodhenge, ktorý sme navštívili v blízkosti Stonehenge. A tak ako po Woodhengy už možme vidieť len v súčasnosti vybudované betónové stĺpiky, ktoré označujú miesta pôvodných drevených kolov, tak aj Svätyňu nám už znázorňuje iba takáto obdobná "rekonštrukcia". Okrem kruhových stĺpikov tu archeológovia umiestnili aj betónové lavice, ktoré zas označujú miesta pôvodných menhirov kamenných kruhov. William Stukeley zaznamenal, že posledné menhiry boli odstránené miestnymi farmármi v roku 1724.

Využívanie Svätyňe na pôvodné rituály zaniklo spolu s neolitickou spoločnosťou, ktorá ju aj s Avebury vybudovala. Avšak miesto malo určitý spirituálny význam aj naďalej. Svedčí o tom aj niekoľko kruhových pohrebných mohýľ, ktoré sa nachádzajú neďaleko Svätyne. Pochádzaju zo staršej doby bronzovej, podobne ako tie, ktoré vo veľkom množstve obklopujú Stonehenge. Mimochodom, názov Svätyňa podľa Stukeleyho používali miestni vidiečania pre označenie tohto miesta už oddávna. O to paradoxnejšie pritom je že im to vôbec nerobilo problém ho nakomplet zničiť.

Windmill Hill

Viac ako 1,7 kilometra severozápadne od Avebury sa nachádza neveľký, mierny kopec, ktorý je však pomerne nápadný už zďaleka. Môžu za to síce hlavne výrazné mohyly z doby bronzovej hrdo sa týčiace na jeho vrchole, no jeho dôležitosť spočíva v niečom inom, oveľa staršom. Windmill Hill je totiž miestom, kde sa preukázalo najstaršie ľudské osídlenie v celej oblasti. Siaha do ešte dávnejších dôb ako bolo postavené Avebury a to dokonca o viac ako tisíc rokov. Pred vyše 5600 rokmi ranné neolitické komunity na vrchole kopca vybudovali tri kruhové priekopy, ktoré však už v súčasnosti zo zeme veľmi nevidieť. Celkom pekne však vyniknú zo vzduchu, ako si možno všimnúť aj na uvedených fotografiách z dronu. 

Najväčšia z priekop má priemer okolo 360 metrov, teda približne rovnako ako Avebury. Staré kruhové priekopy Windmill Hill však boli iné ako mladší rondel Avebury. Kvôli lepšiemu rozlíšeniu sa v angličtine preto používajú pre tieto na prvý pohľad podobné stavby aj rôzne názvy - zatiaľ čo kultové rondely z mladšieho neolitu typu Avebury alebo Stonehenge sa označujú ako henge, kruhové priekopy so staršieho neolitu, navyše často realizované na vrcholoch kopcov, zas volajú "causewayed enclosures", teda niečo ako priekopové ohradenia. Jedným z vonkajších rozlišovacích znakov je aj to, že zatiaľ čo pri hengoch sa valy navyšovali z vonkajšej strany priekop, pri priekopových ohradeniach z vnútornej. Pri Windmill Hill má vnútorný val iba najväčší kruh, pri menších sa nenachádzajú. Stredný kruh nachádzajúci sa vnútri najväčšieho má priemer okolo 220 metrov, najmenší vnútorný kruh zas 85 metrov. Na horeuvedenj fotografii si možno všimnúť aj to, že hlavne najmenší vnútorný kruh nebol súvislý, ale prerušovaný. Podľa archeologických výskumov bol pravdepodobne najprv vykopaný najvnútornejší kruh, potom vonkajší a na záver stredný, to všetko v rozmedzí asi 50 rokov.

Presný účel vybudovania kruhových priekop typu Windmill Hill tiež netušíme, no je pravdepodobné, že aj tu to súviselo s nejakým náboženským účelom a obradmi. Tie však mali pravdepodobne iný charakter ako tie prebiehajúce v neskoršom čase v Avebury. V samotnom kruhu Avebury sa totiž nenašlo veľa archeologických dôkazov súvisiacich s jeho využívaním (skôr len so samotnou stavbou). Avšak vo Windmill Hill sa toho našlo plno. Aj tu robil prvotné výskumy Alexander Keiller a objavil množstvo črepín z rôznych typov ranoneolitických nádob, kamenné sekerky a iné typy predmetov vyrobených z pazúrika či kriedy, a tiež množstvo kostí zvierat. Išlo hlavne o hovädzí dobytok, ale aj ovce, kozy a ošípané. Tieto pozostatky boli nahádzané hlavne v kruhových priekopách, ale pravdepodobne nie ako obyčajny odpad. Predpokladá sa, že vo Windmill Hill dochádzalo v tej dobe hlavne k slávnostným ceremóniám a obradným hostinám, pri ktorých sa zišli ľudia z celého okolia a užívali si plody svojej práce a prírody. Dochádzalo tam však aj k príležitostnému pochovávaniu mŕtvych, o čom svedčí aj niekoľko celých kostier detí, ktoré sa tam našli. Jedno z nich je aj na fotografii hore a nachádza sa v Keillerovom múzeu v Avebury.  

Vo všeobecnosti môžme Windmill Hill prirovnať k Durrington Walls pri Stonehenge. Aj tu bolo staršie kultové miesto dôležitým centrom pre miestnu komunitu. Hoci Windmill Hill bol primárne využívaný len asi 300 rokov, nedá sa vylúčiť jeho duchovný význam aj pre mladšie generácie, ktoré stavali Avebury a nezabúdali na odkaz svojich predkov. A podobne ako pri Stonehenge a pri Svätyni, aj tu tieto kultové miesta zaujali novopríchodzích ľudí doby bronzovej a preto aj tu postavili niekoľko veľkých kruhových mohýl. A práve tie dnes upozorňujú na starodávny Windmill Hill už zďaleka.

Fyfield Down (Údolie kameňov)

Asi 3 kilometre východne od Avebury sa nachádza oblasť Fyfield Down, niekedy nazývaná aj Údolie kameňov. Je to planina s neveľkým údolím, kde je veľká koncentrácia sarsenových balvanov. Tento typ kameňov bol použitý pri stavbe Avebury aj Stonehenge a keďže v súčasnosti nikde široko ďaleko nie je oblasť s väčšou koncentráciou sarsenových blokov, viedlo to niektorých vedcov k záveru, že práve táto oblasť bola hlavným zdrojom menhirov pre obe stavby. Táto teória je vo všeobecnosti široko rozšírená, aj keď...

Dnes mnohí vedci pochybujú, že Údolie kameňov bolo hlavným zdrojom kameňov pre oba monumenty, obzvlášť veľké pochybnosti vznikajú v súvislosti s viac ako 30 km vzdialeným Stonehenge. Dôvodom nie je ani tak nedôvera k schopnosti neolitických ľudí prekonať s mnohotonovými kameňmi obrovské vzdialenosti (veď už dnes je prakticky preukázané, že tzv. modré kamene v Stonehenge sú až z Walesu), ale skôr zistenie, že možno vôbec nebolo potrebné kvôli sarsenom až také vzdialenosti prekonávať. Zvýšené koncentrácie sarsenových balvanov v tejto oblasti sú pozostatkom ľadovcovej činnosti z poslednej doby ľadovej, ktorá ich tu zanechala po tom, ako sa ľadovce roztopili. Je však preukázané, že v minulosti bolo oblastí s množstvom sarsenov oveľa viac v celom severnom Wiltshire, nesústreďovali sa len na Fyfield Down. Kamene z drvivej väčšiny týchto oblastí však boli hlavne od 18.-teho do začiatku 20.-teho storočia vyťažené a použité primárne na stavebné účely. Aj tieto prírodné lokality teda postihol podobný osud spôsobený ľudskou činnosťou, ako aj samotné historické monumenty. Každopádne, Údolie kameňov je peknou ukážkou toho, ako mohla širšia krajina v okolí Avebury vyzerať pred 5000 rokmi a ako tak mohla inšpirovať starodávnych ľudí k tomu, aby sarsenové kamene, ktoré sa im doslova ponúkali, využili na stavbu týchto pozoruhodných miest.

Aj napriek tomu, že Fyfield Down možno nebol hlavným zdrojom sarsenov pre Avebury, to, že túto oblasť neolitickí ľudia vo veľkom využívali, je preukázaný fakt. Najlepším o tom svedčiacim dôkazom je tzv. Polissoir, alebo Brúsny kameň, ktorý sa nachádza v severnej časti planiny. Ide o blok sarsenu s niekoľkým do hladka vyleštenými ryhami, ktoré vznikli dlhodobým a častým brúsením kamenných a pazúrikových nástrojov, hlavne sekier. Keďže sarseny sú prirodzene tvrdé a abrazívne, boli na brúsenie kamenných nástrojov ideálne, pričom brúsiaci efekt sa ešte zvýšil pridávaním vody a piesku. Napriek tvrdosti sarsenu sa po dlhodobom používaní aj on vybrúsil do hľadka, no nebolo to len tak. Predpokladá sa, že fyfieldský Brúsny kameň musel byť na tento účel používaný až stovky rokov a "zažil" tak tisíce hodín tvrdej manuálnej práce. Menej výrazné stopy po brúsení sa dajú nájsť aj na niektorých menhiroch v samotnom Avebury či dlhej mohyle West Kennet.