Dlhá mohyla West Kennet

 

Približne dva kilometre južne od Avebury sa na malom kopci nachádza obrovská megalitická hrobka, ktorá predchádzala kamennému kruhu o viac ako 1000 rokov. Dlhá mohyla West Kennet (v angličtine West Kennet long barrow) bola s veľkou pravdepodobnosťou vytvorená tou istou komunitou ľudí, ktorá vybudovala aj Windmill Hill približne v tom istom čase. Na základe rádiokarbónových analýz nájdených pozostatkov vieme, že v mohyle sa začalo pochovávať už minimálne okolo roku 3650 pred Kristom, začiatok jej budovania teda predchádzal tomuto dátumu, aj keď o akú presne dobu, netušíme. Každopádne ide preukázateľne o jednu z najstarších kamenných stavieb nielen v Británii, ale aj v celej Európe. Na tú dobu išlo o megalomanský projekt, vrámci ktorého sa ľudia skorého neolitu v Británii vôbec prvýkrát pustili do presúvania ťažkých kamenných blokov. 

To prečo sa k tomuto typu mohýl dáva prídavok "dlhá" je zrejmé hlavne zo vzduchu. Značnú časť telesa mohyly totiž tvorí dlhý násyp zo zeminy a kameňov, pričom v prípade West Kennet je jeho dĺžka vskutku pozoruhodná - až 104 metrov. V značnej časti tohto násypu sa však okrem veľkých sarsenových kameňov a kriedovej sutiny nič nenachádza. Tvar mohyly tvorí akýsi dlhý lichobežník, s užším západným koncom a širším východným. Iba táto východná, môžme povedať predná časť mohyly je opatrená vchodom, ktorým sa vstupuje do jej vnútorných komôr, ktoré však tvoria len asi 10 percent z celkovej dĺžky telesa mohyly. Toto však v dávnejšej minulosti hľadači pokladov nevedeli a mohylu sa snažili rozkopať na viacerých miestach. Staré narušenia telesa mohyly si možno všimnúť aj na horeuvedenej fotografii. Skutočný poklad, ktorý mohyla ukrývala, však našťastie nenašli.

Profesionálny archeologický výskum na dlhej mohyle West Kennet sa začal až v 50.-tych rokoch 20.-teho storočia a až pri ňom sa onen poklad odhalil. Napriek tomu, že zvonku sa vtedy mohyla zdala v dosť dezolátnom stave, s poničeným hlavným násypom a zvalenými sarsenovými kameňmi v popredí, vo vnútri východnej časti mohyly na nich čakalo skutočné prekvapenie. Okrem hlavnej chodby sa tam skrývalo aj päť neporušených komôr, ktoré prežili celé tisícročia a unikli pozornosti nepoctivých hľadačov pokladov, ktorí sa prekopávali všade možne, len nie do nich. A práve to nám odhalilo veľa o staviteloch tejto pozoruhodnej hrobky. Na fotografii vyššie si v pozadí možno všimnúť oveľa mladší typ
mohyly - gigantickú Silbury Hill, o ktorej ešte bude reč v samostatnom článku. Obe mohyly majú na seba dokonalý výhľad, keďže sú vzdušnou čiarou vzdialené len 800 metrov. No to je asi jediné, čo ich spája...

Prečo bola mohyla postavená práve takýmto spôsobom, netušíme. Každopádne tak, ako boli v oveľa neskoršej dobe bronzovej typické stavby kruhových mohýl, boli v ranom neolite vo veľkej časti Európy typické dlhé mohyly, samozrejme s rôznymi variáciami. Podľa jednej z teórii vychádzal tvar mohyly z tzv. dlhých domov, v ktorých prvotné neolitické komunity v strednej a západnej Európe bežne žili. Tieto prekvapivo mohutné domy z dreva a trstiny mohli mať na dĺžku aj desiatky metrov a boli obývané kontinuálne aj mnoho desaťročí. Často v nich ukladali pod podlahou aj kosti svojich mŕtvych. Keď sa ich už ale obyvatelia predsalen rozhodli opustiť, nezničili ich ani nerozobrali, ale pravdepodobne z úcty k predkom ich nechali pozvoľna chátrať a rozpadať, až kým ako dlhé zarastené kopčeky nesplynuli s prírodou. Z tohto ponímania mohla vzniknúť tradícia stavania dlhých mohýl, ktoré tak predstavovali akýsi symbolický prerod z domov živých na domy mŕtvych. Existujú aj iné, povedal by som menej romantické teórie. Niektorým napríklad dlhý tvar mohyly pripomína typickú neolitickú kamennú sekerku, ktorá bola pre vtedajších ľudí veľmi dôležitým a často používaným nástrojom. No že by kvôli jej významu stavali podľa jej tvaru takéto hrobky pre svojich mŕtvych sa mi nezdá veľmi pravdepodobné. Aj keď ktovie ako to naozaj vtedy bolo...

Ako som už spomenul, existuje viacero variácií dlhých mohýl. Mohyla vo West Kennete podľa oficiálnej archeologickej terminológie spadá pod typ tzv. transeptovej mohyly Cotswold-Severnskej skupiny. Podobného štýlu bolo v oblasti juho-západnej Británie postavených okolo 200 ďalších mohýl, no tá vo West Kennet im kraľuje vo všetkých ohľadoch. Materiál pre vyše 100 metrov dlhý a 20 metrov široký násyp bol vyťažený z dvoch priekop, ktoré sa tiahli rovnobežne s mohylou, no tak ako vidíme aj na fotografii, ktorá sa pozerá na mohylu zo západného konca, veľa z nich neostalo. Pri poľnohospodárskej činnosti v blízkosti mohyly boli priekopy totiž takmer úplne zorané.

Východné priečelie mohyly má malé oblúkovité nádvorie, ktoré zakrýva takýto mohutný rad sarsenových menhirov. Najväčší z nich sa nachádza priamo oproti vchodu do mohyly a je vysoký takmer 4 metre. Tento rad je čiastočne zrekonštruovaný, keďže pred archeologickými prácami v 50.-tych rokoch boli menhiry popadané a čiastočne zasypané. Všetky sú však pôvodné a uložené na miestach, kde boli po nich nájdené stopy v kriedovom podloží, podobne ako v Avebury.

A toto už je sarsenmi zakryté nádvoríčko pred vchodom fotografované z vrchu mohyly. Predpokladá sa, že v minulosti bola na veľkom protiľahlom sarsene a dvoch menších na boku položená ďalšia kamenná doska, ktorá tak nádvorie aj vchod do mohyly dokonale prekrývala. Táto doska sa však nenašla a pravdepodobne bola neznámo kedy odstránená.

Bočné časti nádvoria boli kompletne zasypané kameňmi a sutinou. Aby sa umožnil prístup do mohyly je v súčasnosti južná časť nádvoria od týchto sutín kompletne vyčistená a dá sa do nej dostať buď zvrchu mohyly po novodobých schodíkoch alebo po prelezení medzeri medzi sarsenmi. Ako si ešte neskôr povieme, dôkladné zatarasenie vchodu a nádvoria obrovskými sarsenmi a sutinou nebolo bez dôvodu. 

A toto už je samotný vchod do vnútra tejto 5600 ročnej mohyly. Predpokladá sa, že na malom nádvorí pred týmto vchodom sa odohrávali pohrebné obrady súvisiace s pochovávaním mŕtvych predtým, ako boli uložené ich pozostatky do vnútra. Keďže veľké sarseny zakryli nádvorie až oveľa neskôr, o miesto tu vtedy nebola núdza. Z archeologických zistení sa však zdá, že neolitická komunita mohylu prekvapivo nevyužívala veľmi dlho, len niekoľko desaťročí, pravdepodobne nie viac ako 50 rokov. Po tejto krátkej fáze, ktorú dnes nazývame ako primárna, sa asi sto rokov mohyla na pochovávanie vôbec nepoužívala. Následne došlo k zataraseniu vnútorných komôr a uzavretiu hlavného vchodu. Až potom nastala tzv. sekundárna fáza využívania, ktorá však trvala až nasledujúcich 1000 rokov. Vrámci tohto obdobia sa však už nepochovávalo cez hlavný vchod, ten zostal uzavretý. Do mohyly sa pristupovalo už len  zvrchu občasným otváraním strešných kameňov, cez ktoré boli do hlavnej chodby hádzané kosti, celé či spopolnené, spolu s keramikou a ďalšími predmetmi, no zároveň bolo vnútro zapĺňané aj obyčajnou zeminou a kriedovou suťou. Takýmto spôsobom bola nakoniec hlavná komora zaplnená až po vrch. Pravdepodobne až po tomto sekundárnom využívaní boli pred vstupné nádvorie postavené masívne sarsenové menhiry a vchod tak bol dôkladne zapečatený. 

Z vchodu sa nám otvára pohľad do vnútorných priestorov mohyly. Tie tvorí hlavná chodba dlhá 8 metrov a celkovo päť komôr: štyri bočné - každá oproti sebe stojaca v páre a jedna veľká otvárajuca sa oproti vchodu na konci hlavnej chodby. Od tohto rozloženia aj vznikol názov transeptové mohyly, pretože pôdorys hrobky pripomína krížový pôdorys stredovekých kostolov s priečnymi loďami, alias transeptmi. Strop je vysoký vyše 2 metre, čo umožňuje návštevníkom mohyly úplne pohodlne a vzpriamene stáť. Je to zďaleka najviac zo všetkých komorových mohýl typu Cotswold-Severns, v ktorých vnútri sa treba minimálne zohýbať, ak nie rovno kľačať.

A práve v týchto tajomných a tisícročia nedotknutých priestoroch odkryli archeológovia po odstránení sutiny a mladších kultúrnych vrstiev najväčší poklad - v podstate neporušené pozostatky minimálne 36 ľudí z prvotnej fázy využívania mohyly. V tomto období totiž bolo typické komunitné pochovávanie do spoločných mohýl, individuálne hroby boli len veľmi výnimočné. Vo všeobecnosti sa to považuje za znak pomerne rovnostárskej spoločnosti, ktorá v ranom neolite prekvitala. Avšak nejaká spoločenská diferenciácia tu predsalen bola, čoho dokladom sú práve na oddelené komory rozdelené vnútorné priestory mohyly.

Toto je pohľad do najväčšej, zadnej komory oproti vchodu, ktorá býva označovaná aj ako západná komora. Ma takmer dokonalo kruhový pôdorys o priemere 3 metre. V jej zadnej časti si možno všimnúť zaujímavý menhir z čokoládovo-hnedého sarsenu, ktorý je pokrytí prirodzenou hladkou patinou a pri zvýšenej vlhkosti pôsobí mokro, čím nápadne vyzerá ako vnútornosti, alebo kus mäsa. Podobných kameňov je vnútri mohyly použitých viacero a pravdepodobne nejde o náhodu. Na podlahe tejto komory archeológovia našli kostry štyroch dospelých mužov a lebku dieťaťa. 

Tu už je pohľad na tzv. juhovýchodnú komoru, ktorá sa nachádza hneď naľavo od vstupu do mohyly. Tu boli nájdené kosti jednej dospelej ženy, dospelého muža a piatich detí.

A toto už je oproti nej umiestnená severovýchodná komora. Z bočných komôr je tento pri vchode umiestnený pár komôr najväčší, obe majú cca 2 metre na dĺžku a 1,5 metra na šírku. V tejto boli nájdené kosti dvoch dospelých žien, jedného muža a lebka novorodenca. 

Ako milú zaujímavosť možno uviesť, že v tejto malej sieni mŕtvych sa dnes už rodí nový život - hniezdo si tam totiž urobili lastovičky 🙂.

Ako postupujeme po centrálnej chodbe ďalej od vchodu, dostávame sa k poslednému páru bočných komôr. Tie sú najmenšie, asi trojštvrtinové oproti prvému páru. Prístup do oboch týchto komôr našli archeológovia zatarasený neveľkými, asi metrovými menhirmi. Šípkou je označený tento menhir pred vchodom do pravej, tzv. severozápadnej komory, kde bol ponechaný na svojom pôvodnom mieste. 

A toto už je pohľad do spomínanej severozápadnej komory. Našli sa tu 3 kostry dospelých žien, troch mužov, čiastková kostra ďalšej dospelej osoby, ktorej pohlavie sa ale nepodarilo identifikovať a opäť lebka dieťaťa. 

Tu máme poslednú, juhozápadnú komoru. Na jej podlahe je položený menhir, ktorý pôvodne blokoval vstup do tejto komory obdobne, ako v prípade protiľahlej, kde bol ponechaný na mieste. V juhozápadnej komore sa našlo až 6 dospelých žien, 5 mužov a dvaja tínedžeri neurčeného pohlavia.

Vnútro mohyly nie je postavené len z mohutných kamenných blokov. Pozoruhodným prvkom sú múriky z tenkých, na sucho kladených vápencových platní, ktorými vypĺňali väčšie medzery a prázdne miesta medzi sarsenovými blokmi. Väčšinu z nich bohužiaľ našli archeológovia už značne zerodovaných, preto ich v 50.-tych rokoch takmer kompletne zreštaurovali. 

No a čo nám vlastne kostrové nálezy v mohyle napovedali o vtedajšej spoločnosti? Viac ako tri desiatky ľudí vo vekovom rozmedzí od novorodencov po približne päťdesiatnikov určite neboli v komorách rozložené náhodne. Či však v každej z komôr boli uložení členovia blízkej rodiny, alebo išlo o iné prepojenie, nevieme. Zaujímavé je že v najväčšej západnej komore boli iba dospelí muži (plus lebka dieťaťa). Išlo o nejakých významnejších ľudí spoločenstva, šamanov, náčelníkov, či starešinov? Ktohovie. Kostrové pozostatky väčšinou neboli úplné, časti kostier väčšinou chýbali, z viacerých detí sa našli len lebky. Preto sa predpokladá, že do hrobky neboli ukladané čerstvé telá, ale že mŕtvi boli najprv vystavený tzv. exkarnácii. Pri nej sa nechá telo najprv rozložiť vonku a až potom sa z neho odoberú vybrané kosti a rituálne sa uložia do mohyly. No mohlo byť tomu aj naopak - mŕtvi sa uložili do vnútra a nechali sa tam rozložiť a až pri nejakom neskoršom obrade z nich bola odobratá časť pozostatkov. Jedna vec je istá, do mohyly sa v časoch jej prvotného používania vstupovalo opakovane a v komorách boli staršie kostry opatrne zhŕňané bližšie ku stenám aby uvoľnili miesto novo uloženým mŕtvym. Vnútorné priestory komôr dlhej mohyly West Kennet majú pozoruhodné akustické vlastnosti, ktoré zosilňujú hlboké zvuky a mohli tak byť vítaným doplnením pri pohrebných rituáloch, ktoré sa odohrávali priamo vo vnútri hrobky.

Prečo sa mohutná megalitická hrobka používala pomerne krátko a prečo bola neskôr zapečatená, ostáva záhadou. Je možné, že sa zmenili pomery v neolitickej komunite, či sa upravili náboženské predstavy, aj keď archeologické nálezy tomu veľmi nenapovedajú. Neskoršie generácie sa veľkej, temnej mohyly plnej mŕtvych možno báli, preto ju zapečatili. Zároveň ju však stále brali ako posvätné miesto predkov a prechovávali k nej úctu, preto sa neskôr nejakým, aj keď už nie pôvodným štýlom, jej využívanie obnovilo. Každopádne jedna vec je istá - dlhá mohyla West Kennet rámcuje históriu neolitických ľudí tejto oblasti. Bola postavená v časoch, keď prešlo len niekoľko generácii od uchytenia sa neolitikov v Británii. A definitívne bola opustená v časoch, keď neolitická kultúra v Británii úplne zanikala a bola nahradená nielen novou kultúrou doby bronzovej, ale aj novými ľuďmi - indoeurópanmi. Je možné, že posledné, najväčšie sarsenové bloky pred vchod umiestnili tí istí ľudia, čo stavali aj Avebury, prípadne úplne posledná generácia neolitikov, ktorá prišla po nich a chcela takýmto spôsobom ochrániť odpočinok ich pradávnych predkov, ktorý bol ohrozený novopríchodzími cudzincami z kontinentu.

Ako platí aj o iných megalitických pamiatkach neolitu, ani o tejto mnohé nevieme. Máme náznaky, časť dôkazov nám niečo napovedá, niečo sa dá striktne vylúčiť, niečo málo zase jednoznačne potvrdiť. Medzitým sa nám otvára starodávny príbeh s mnohými bielymi miestami, ktorý nám dáva priestor na rôzne domnienky a špekulácie. Jedna z mála vecí, ktorá je istá, je to, že os dlhej mohyly bola orientovaná takmer presne v smere východ-západ. To znamená, že v časoch okolo jarnej a jesennej rovnodennosti vychádzajúce Slnko ožarovalo vchod mohyly a presvetlovalo aj jej vnútro, a to až do zadnej, západnej komory. Hoci dnes priamo pred vchodom stojí mohutný sarsen, aj v súčasnosti sa slnečné lúče prepletú cez medzery v menhiroch a krásnymi efektami ožiaria vnútro komory. V časoch prvotného využívania mohyly, keď bol vchod do nej úplne voľný, muselo byť prežiarenie vnútra mohyly vychádzajúcim Slnkom úplné. Takmer istotne išlo o zámer a je možné, že v období rovnodennosti sa pred mohylou konali obrady, ktoré súviseli s týmto javom. Môžme len špekulovať, aký presne to malo rituálno-náboženský význam pre neolitickú komunitu. Symbolika mohla súvisieť s oslavovaním predkov, prebudením ich duchov a ich rituálnym kontaktovaním v tomto špeciálnom období roka, keď temnota noci a svetlo dňa boli v rovnováhe, tak ako život a smrť. Zároveň to mohlo mať pre túto silne poľnohospodársky založenú komunitu aj praktickejší význam, keď rituály v blízkosti mohyly boli zároveň kalendárnym sviatkom vymedzujúcim začiatok alebo koniec poľnohospodárskeho cyklu a jeho posvätenie predkami.