Návrat do Avebury

 

V roku 2023 som navštívil juhoanglickú dedinku Avebury, usadenú v najväčšom megalitickom kruhu na svete. Keďže moja návšteva vtedy bola len veľmi krátka, navyše trochu poznamenaná nepriazňou počasia, stihol som prezrieť len malú časť tohto úžasného miesta. Po dvoch rokoch som sa teda do tejto oblasti vrátil, aby som dôkladne preskúmal nielen kruh samotný, ale aj fascinujúcu okolitú krajinu, ktorá je tak bohatá na ďalšie praveké pamiatky, až je tomu ťažko uveriť. Či už je to najväčšia mohyla Európy zvaná Silbury Hill, viac ako 5600 ročná dlhá mohyla West Kennet, alebo prastará oblasť Windmill Hill. Potulky po všetkých týchto miestach nám vedia poskytnúť kúsky síce stále neúplnej, ale predsa už o čosi zretelnejšej skladačky, z ktorej si môžme vytvoriť aký taký obraz o tom, prečo si dávni ľudia v tejto krajine pred tisíckami rokov dali vôbec tú námahu a vytvorili tieto úžasné monumenty.

Kruh Avebury rozdeľujú jeho pôvodné brány a novodobé cesty na štyri sektory, resp. kvadranty. Viac som o tomto rozdelení písal v predošlom článku o Avebury a tak ho tu viacej rozpiplávavať nebudem (pre lepšiu predstavu aj tak nižšie prikladám obrázok z výšky aj s popiskami). Pri mojej poslednej návšteve som opomenul bližšiu návštevu juhozápadného sektora. Ten je pritom spolu so severozápadnym najzachovalejší, resp. skôr najzrekonštruovanejší. Postaral sa o to už v minulom článku spomínaný archeológ Alexander Keiller, ktorý má najväčšiu zásluhu na výskume a záchrane Avebury. Pôvodne, pred Keillerovým výskumom, v tomto kvadrante stál iba jeden neporušený menhir. Takmer všetky ostatné našiel Keiller zhodené a pochované v zemi. Bol to pozostatok stredovekého ničenia Avebury poháňaného náboženským fanatizmom v 14.-tom storočí. Avšak, zároveň sa tu našiel kameň, ktorý pravdepodobne dopomohol k tomu, že sa vtedajšia honba za ničením "pohanských kameňov" zastavila...

A to je on. Slávny "Holičov kameň". Keď ho v roku 1938 odkryli, objavili pod ním kostru muža, ktorý mal pri sebe staré nožnice a ďalšie náčinie typické pre stredovekých potulných remeselníkov, ktorí vtedy poskytovali holičské a "zubárske" služby. Nález hneď pripomenul starú legendu, ktorá sa v Avebury tradovala až do novoveku. Hovorila o tom, ako sa počas nábožensky motivovaného ničenia menhirov pridal k miestnym aj potuľný holič, ktorý im chcel so zhadzovaním ťažkých kameňov pomôcť. Jeden z kameňov však neštastného holiča privalil a zhrození miestni, ktorí v tom videli temné znamenie, okamžite s ďalším ničením prestali a zvyšné kamene nechali na pokoji. Vyzerá to tak, že na tejto legende skutočne je niečo pravdy, aj keď okolo skutočnej príčiny smrti muža nájdeného pod kameňom sa vedú diskusie. Časť jeho vybavenia vrátane nožníc stále možno vidieť v expozícii malého, no veľmi sympatického Keillerovho múzea priamo v Avebury. 

A toto už je pohľad na časť severovýchodného kvadrantu aj s priekopou, ktorá ho obklopuje. V popredí si možno všimnúť dva mohutné kamene veľkého obvodového kruhu, vrátane tzv. Diablovej stoličky (vľavo). Tieto dva obrovské menhiry sa však v spoločnom kvadrante ocitli len vďaka novodobej ceste, ktorá vnútro kruhu rozdelila trošku nesymetricky. Pôvodne tvorili ohraničenie "brány", ktorou sa cez prerušený rondel vchádzalo do kruhu z juhu. Diablova stolička tak pôvodne ležala v SZ kvadrante a nepomenovaný kameň vpravo oproti nej (označovaný len ako kameň č. 98) v SV kvadrante. V pozadí vpravo je zas zachovaná časť kameňov Vnútorného južného kruhu, o ktorom som tiež viac hovoril v minulom článku.

A toto je dôvod, prečo si tento 60-tonový kameň vyslúžil pomenovanie Diablova stolička. Neveľký, podľa všetkého prirodzený výklenok, ktorý je vcelku pohodlný na sedenie. Dodnes je súčasťou miestneho folklóru a traduje sa o ňom, že pokiaľ si naň sadne žena, do roka otehotnie.   

                                

Uprostred Vnútorného južného kruhu bol Keillerom objavený aj tento rad menších menhirov, ktorý začal byť označovaný ako línia Z. Geofyzikálny výskum z nedávnej doby objavil, že zachovaná línia je len jednou stranou obdĺžnikového útvaru, ktorý pravdepodobne pôvodne ohraničoval neolitický dom, možno slúžiaci ako zastrešená svätyňa pre obrady.

A toto je pohľad na prázdnejšiu časť JV kvadrantu s krásnym pohľadom na hlbokú kruhovú priekopu, ktorá krásne vynikne hlavne pri zapadajúcom Slnku. Práve priekopa JV kvadrantu má najkruhovejší tvar, priekopy ostatných kvadrantov sú nerovnomernejšie, ba priam až hranatejšie. Hoci táto časť kruhu nie je zreštaurovaná, výskum odhalil, že aj tu je pod zemou zasypaných minimálne 11 menhirov veľkého obvodového kruhu.

V tejto časti JV kvadrantu sú čiastočne nad zemou len tieto ďalšie dva nenápadné menhiry. Ten v pozadí je zhodený a čiastočne zasypaný, no inak nepoškodený. V popredí je však len prízemné torzo menhiru, ktorý síce podľa všetkého nebol v 14.-tom storočí zhodený, no jeho nadzemná časť bola takmer kompletne zničená v 18.-tom storočí.

Ako postupujeme po obvode valov Avebury v protismere hodinových ručičiek, dostávame sa k veľkej východnej bráne rondelu. Tá je zo všetkých štyroch brán najzachovalejšia. Možno si tu všimnúť, ako pradávni stavitelia mysleli pri projektovaní Avebury aj na prekvapivé detaily. Val je v okolí brány navýšený a priekopa ešte viac prehĺbená, čo pre návštevníkov vstupujúcich cez tieto brány muselo ešte viac umocňovať dojem monumentálnosti tejto stavby. Úchvatné je to ešte aj pre dnešných návstevníkov, pre ľudí žijúcich pred 4500 rokmi musel byť vstup do tohto kruhu extrémne ohromujúci zázitok. Predpokladá sa, že aj tu v minulosti stáli dva veľké "portálové" menhiry podobné Diablovej stoličke a jej druhovi pri južnej bráne. No bohužial sa z nich zachoval len jediný...

A to je on. Čiastočne zhodený a zasypaný, no inak nepoškodený. Je to však len jeden z mála zachovaných menhirov hlavného kruhu severovýchodného kvadrantu, kde podľa všetkého došlo v 18.-tom storočí k najväčšiemu ničeniu menhirov. Tento kvadrant Keiller nestihol bližšie preskúmať ani obnoviť, no z neskorších výskumov vyplynulo, že sa tam aj tak nachádza iba sedem zakopaných menhirov, ostatné boli kompletne zničené.

Čo sa však našťastie v SV kvadrante zachovalo, je jeho centrálna, najikonickejšia časť. Dva veľké, 4.5 metra vysoké menhiry nazývané The Cove, teda Zátoka. Existoval aj tretí, ktorý bol však zničený na začiatku 18.-teho storočia. Spolu vytvárali v strede severného vnútorného kruhu akýsi trojuholník. Menhir vpravo je vôbec najťažším menhirom Avebury, keďže pri výskume v roku 2003 sa zistilo, že siaha ešte 3 metre pod povrch a jeho váha sa odhaduje až na neuveriteľných 100 ton. Je pravdepodobné, že išlo o vôbec prvý menhir v Avebury, vztýčený viac ako 500 rokov pred začiatkom budovania kruhu, teda pred viac ako 5000 rokmi. Podľa niektorých možno práve on predstavoval najposvätnejšie miesto v oblasti a bol dokonca prvotným dôvodom vybudovania celého obrovského kamenného kruhu.

Či to tak naozaj bolo samozrejme nevieme, je však takmer isté, že Zátoka bola centrálnym bodom tzv. Severného vnútorného kruhu o priemere asi 100 metrov. Z neho sa v SV kvadrante zachovali len dva stojace menhiry (v pravej časti fotografie) a niekoľko zhodených, prípadne čiastočne zasypaných (jeden z nich v ľavej časti). V pozadí za súčasným múrikom starej farmy vidieť samotnú Zátoku.

Pri pohľade na tieto mohutné kamene sa možno ani nedá tak úplne zazlievať niektorým ľuďom snaha o hľadanie fantastických, až absurdných vysvetlení ich pôvodu, ktoré zahŕňajú mimozemšťanov, paranormálne sily a podobne. No pravda môže byť oveľa jednoduchšia a zaujímavejšia, aj keď ju nikdy celú neodhalíme. Pri prechádzke medzi kameňmi môžme aspoň tušiť úžasné príbehy stratené v čase dávnych vekov. Nikdy síce nespoznáme mená ani osudy ľudí stojacich za týmito stavbami, no svojím spôsobom sú cez ne aj tak nesmrteľní. Dávajú nám vedieť o ich sile, dôvtipe a odhodlanosti. A to sú vlastnosti, ktoré spájajú ľudí naprieč tisícročiami.

A hoci sa možno musíme zmieriť s tým, že presné dôvody a okolnosti sprevádzajúce vznik týchto stavieb nikdy jednoznačme neodhalíme, niektoré veci nie sú až také záhadné, ako by sa na prvý pohľad zdalo, resp. ako ich niektorí ľudia radi podsúvajú. Presun a umiestňovanie mnohotonových menhirov bola určite veľmi náročná úloha, no v skutočnosti nepredstavovala pre vtedajších ľudí nezrealizovateľnú vec. Ako vidno aj na tejto peknej malej expozícii umiestnenej v Keillerovom múzeu, vďaka svojej vynaliezavosti, poctivej práci a za pomoci materiálov a nástrojov čo mali vtedy k dispozícii, vedeli ľudia aj pred 5000 rokmi riešiť na prvý pohľad extrémne náročné úlohy. Obrázok v pozadí nám tiež odhaľuje, ako s veľkou pravdepodobnosťou vyzeralo Avebury krátko po svojom dokončení. Predpokladá sa, že hlavný kruh popri obvode rondelu tvorilo až 100 menhirov, vnútorné kruhy zas okolo 30 každý plus v nich umiestnené centrálne objekty ako Zátoka a Z línia.

Ťažko povedať, čo bolo skôr, či kruh, alebo obrovký rondel, ktorý ho obklopuje. Archeológovia sa zhodujú v tom, že oboje boli postavené približne v rovnakom čase, resp. vrámci jedneho projektu. Ale či najprv doniesli do oblasti veľké menhiry a až potom začali budovať kruh alebo opačne, jasné nie je. Menhiry totiž nebol problém cez široké brány doniesť do vnútra rondelu aj po vyhĺbení hlbokej priekopy. Na fotografii hore vidíme pohľad z valu na severozápadný kvadrant Avebury. Úplne vľavo dominuje 70-tonový Swindon stone, ktorý bol portálovým menhirom pre severnú bránu. Jeho náprotivok sa opäť nezachoval.

Kruhové priekopy Avebury nie sú o nič menej úchvacujúcim výtvorom ako samotné vztýčené menhiry. Na fotografii je pohľad z dna priekopy JV kvadrantu z pohľadom na jej prerušenie, teda bránu rondelu. Priekopy sú v súčasnosti hlboké maximálne 4 metre a majú relatívne plytký profil v tvare písmena U. No ide o výsledok tisícročia trvajúcej erózie a zanášania sutinami. V minulosti boli oveľa hlbšie a strmšie. Dosahovali hĺbku až 9 metrov a ich profil bol v tvare V. Je to vôbec najhlbšie vyhĺbený neolitický rondel na svete a predpokladá sa, že to, že si dali náročnú prácu s výkopom až do takejto hĺbky, nie je náhoda. Táto hĺbka totiž siaha až k hladine spodnej vody a vo vlhkejších obdobiach sa tak dno priekopy kompletne zaplnilo vodou. To mohlo ešte zvýrazniť výnimočnosť tohto miesta a pravdepodobne súviselo s uctievaním vodných zdrojov a možno aj komplexnejším náboženským významom pre vtedajších ľudí, aj keď detaily samozrejme netušíme. Počas výskumov sa na pôvodnom dne priekop našli desiatky jeleních paroží, ktoré slúžili pri ich výkope. Našli sa tam aj ľudské kosti, tie však pochádzali z neskorších období, dávno po vybudovaní kruhu. 

Pre lepšiu predstavu pridávam aj letecký záber na Avebury aj s popiskami hlavných objektov spomínaných v tomto texte:
1- juhozápadný kavdrant, 2 - juhovýchodný kvadrant, 3 - severovývhodný kvadrant, 4 - severozápadný kvadrant, 5 - Južný vnútorný kruh, 6 - Severný vnútorný kruh, 7 - Zátoka, 8 - Swindon Stone, 9 - Diablova stolička, 10 - Holičov kameň, 11 - južná brána, 12 - východná brána, 13 - severná brána, 14 - západná brána (prakticky zničená dedinou), 15 - kamene Z, 16 - West Kennet Avenue, 17 - Silbury Hill

Ako som už na blogu viackrát spomenul, súčasné Avebury je len čiastočne zachovalou ukážkou jeho pôvodnej majestátnosti. A aj to hlavne vďaka Alexandrovi Keillerovi, ktorý časť kruhu pracne zreštauroval. Predpokladá sa, že až do stredoveku boli kruhy Avebury takmer neporušené, nanajvýš poznačené eróziou, zvetrávaním a zarastaním. Celé tisícročia ho však ľudia nechávali viac-menej na pokoji a aj keď už dávno netušili jeho účel, vzhliadali k nemu s bázňou a rešpektom tušiac, že pre ich dávnych predkov to bolo posvätné miesto. Bohužiaľ, ľudská hlúposť a ignorancia pri vlnách ničenia najprv v 14.-tom a potom neskôr hlavne v 18.-tom storočí nás o tento skvost ľudskej civilizácie, plným právom zapísaným v UNESCO, takmer pripravila. Dnes tak môžeme vidieť len 30 z pravdepodobne 100 pôvodne stojacich menhirov veľkého obvodového kruhu a 17 z približne 60 kameňov prináležiacich k vnútorným kruhom (vrátane Z kameňov a Zátoky). Aj napriek tomu je návšteva Avebury stále úchvatným zážitkom, ktorý v každom vnímavejšom návštevníkovi zanechá hlboké pocity.
Pozn.: Na fotografii vyššie je v nenápadnej žltej elipse znázornená oblasť Windmill Hill, ktorá kruhu Avebury predchádzala a ešte o nej bude reč nižšie. 

West Kennet Avenue

Od južnej brány Avebury sa tiahne rozsiahly archeologický objekt, ktorý efektne vyšperkováva toto už aj tak výnimočné miesto. Ide o akúsi alej menhirov, ktorá sa mierne klukatí takmer kilometer od Avebury smerom k dedinke West Kennet. A odtiaľ vznikol aj jej názov - West Kennet Avenue. 

Avenue tvorí rad párov oproti sebe stojacich menhirov vysokých 3 až 4 metre. Podobné rady menhirov sa ťahajú aj od niektorých iných britských kamenných kruhov, no sú oveľa menšie. Avenue sme videli tiahnuť sa aj od rondelu Stonehenge, tam však nebola lemovaná menhirmi, iba dnes už sotva viditeľnými priekopami vyrytými do podložia po okrajoch.

Podľa niektorých vedcov páry oproti sebe stojacich kameňov predstavujú symboly ženy a muža, pričom ako dôkaz uvádzajú očividné rozdiely v tvaroch niektorých menhirov. Tie maju buď tvar kosoštvorca, čo má predstavovať ženu, alebo stĺpa, čo zas predstavuje falický symbol muža. Túto teóriu napríklad zastával aj Keiller, ktorý takúto symboliku hľadal nielen u kameňov v Avenue, ale aj samotnom kruhu Avebury. Väčšina ostatných archeológov o tom ale pochybuje poukazujúc na to, že takto zdanlivý tvar má len malá časť kamenných párov, u väčšiny tieto tvary úplne absentujú, prípadne nie sú také jednoznačné. Pár na fotografii, oficiálne označovaný ako kamene 13a a 13b, je jedným z mála, u ktorých by sme takúto symboliku naozaj mohli predpokladať.

Každopádne účel, pre ktorý bola Avenue postavená, ostáva záhadou. Pravdepodobne súvisela s nejakými obradnými a ceremoniálnymi akciami, ktoré sa možno podobne ako pri Stonehenge odohrávali v časoch slnovratu. Je možné, že aj tu ľudia vykonávali procesie, ktoré vyvrcholili priamo v kruhu Avebury, kde sa vykonávali ďalšie obrady. Podľa niektorých má mierne kľukatá línia Avenue odrážať tvar rieky Kennet, ktorá preteká juho-západne od nej na druhej strane kopca Waden Hill. Tak či tak, dodnes je zachovaná len veľmi malá časť z tohto diela. 

Pár kameňov v popredí, označených ako 33a/b, predstavuje jediný, ktorý sa zachoval cele tisícročia. Všetky ostatné našiel Alexander Keiller v 30.-tych rokoch podobne ako v samotnom kruhu buď zhodené a zasypané, alebo úplne zničené. Podobne ako v kruhu aj tu zrealizoval rozsiahlu rekonštrukciu a zhodené kamene opäť vztýčil a na miesto zničených osadil betónové pamätné stĺpiky. Vieme však, že táto rekonštrukcia zahŕňa len malú časť z pôvodnej Avenue. Podľa zápiskov starožitníka Johna Aubreya sa ešte v polovici 17.-teho storočia ťahali časti West Kennet Avenue až k miestu zvanému Svätyňa (o ktorom ešte bude reč nižšie) a ktoré sa od Avebury nachádza viac ako 2 kilometre. Aj keď či bola Avenue po celej tejto trase plne súvislá, nie je isté.

Prvý zachovaný kameň Avenue, formálne označovaný ako kameň číslo 4, sa nachádza už niekoľko metrov od južnej brány Avebury, ktorej valy a niektoré kamene kruhu možno vidieť v pozadí. Párový kameň ku štvorke sa nezachoval.

Na opačnom konci kamennej aleje, o viac ako 800 metrov ďalej, sa nachádza posledný zachovaný pár menhirov, označený podľa štandardne používanej klasifikácie ako 37a/b. Je zrejmé, že alej týmto smerom pokračovala aj ďalej, pričom aj podľa geofyzikálnych výskumov je v poliach stále pochovaných niekoľko menhirov, resp. sa tam podarilo určiť viacero dier v podloží, v ktorých boli dnes už zničené menhiry ukotvené.

Celkovo je dnes z West Kennet Avenue vztýčených 27 kameňov, z nich úplných párov oproti sebe stojacich menhirov je 8. Keďže ako už bolo spomenuté, do 30.-tych rokov 20.-teho storočia stál iba jeden pár, možme byť naozaj veľmi vďačný Keillerovym reštauračným prácam za to, že nám umožnila opäť odhaliť toto úžasné dielo, aj keď len v čiastočnej podobe. A ako dnes už vieme, z Avebury neviedla len jedna alej... Málo známym faktom je, že existovala aj ďalšia, aj keď bohužial dnes je v podobnom stave, ako bola tá smerom na West Kennet pred sto rokmi...

Adam a Eva (Beckhampton Avenue)

Uprostred poľa viac ako 1,2 kilometra západne od Avebury sa nachádza osamelá dvojica veľkých menhirov. Volajú ich Adam (na fotografii vzadu) a Eva (v popredí), alebo tiež Longstones (Dlhé kamene).  V skutočnosti sa jedná o posledné zvyšky po ďalšej veľkej kamennej aleji, ktorá sa ťahala od západnej brány Avebury smerom k mestečku Beckhampton. Odtiaľ vznikol aj jej názov - Backhampton Avenue.

O existencii tejto avenue sme vedeli už od 18.-teho storočia, keď jej posledné zvyšky stihol zaznamenať slávny starožitník William Stukeley. Bohužiaľ, zaznamenal len jej finálne momenty, keď jedni z posledných kusov menhirov miestni rozbíjali a použili ako stavebný materiál. Adam a Eva sú úplne jedinými zachovanými kameňmi, ktoré po nej ostali. Výskum, ktorý prebehol v rokoch 1997 až 2003 odhalil stopy po pároch menhirov smerujúcich k Avebury podobne ako pri West Kennet Avenue a dokonca minimálne tri takmer neporušené, no zahrabané menhiry. Ich opätovné vztýčenie tak ako za Keillerových časov však neprebehlo. 

Pri výskume sa zároveň potvrdilo, že Adam a Eva spolu netvorili v Avenue oproti sebe stojaci pár, hoci sa to tak dnes môže zdať. V skutočnosti mala oproti sebe klasický alejový pár iba Eva, ktorej druh bol zničený. Adam bol súčasťou koncového komplexu kameňov, ktorý celú alej uzatváral. Tento komplex dostal názov The Longstones Cove (Zátoka dlhých kameňov) a skladal sa zo štyroch kameňov, ktoré stáli vo dvojiciach oproti sebe vytvárajúc tak akýsi kosoštvorcový pôdorys. Podľa výskumov takto usporiadaný tvar mohutných sarsenových menhirov vedel vytvárať pôsobivé akustické efekty, ktoré mohli zohrávať dôležitú úlohu pri obradných účeloch.

Je zrejmé, že Avebury spolu s West Kennet Avenue a Beckhampton Avenue vytvárali úzko prepojený komplex, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou slúžil na súvisiace, prípadne na seba nadväzujúce obrady, aj keď o ich presnej podobe a účeloch môžme len špekulovať. Každopádne je isté, že ťažká práca spojená s výstavbou tohto komplexu musela mať pre vtedajších ľudí naozaj veľký význam.

Svätyňa

Tak ako sa Beckhampton avenue končila v Zátoke dlhých kameňov, tak sa s veľkou pravdepodobnosťou končila West Kennet Avenue v mieste dnes nazývanom The Sanctuary (Svätyňa). Už sme ju spomenuli v kapitole o kamennej aleji a teraz sa ňu pozrieme trochu bližšie. Miesto v minulosti tvorili minimálne dva sústredné kamenné kruhy, ktorých zvyšky boli viditeľné ešte v 18.-tom storočí. Neskoršie výskumy odhalili, že okrem kameňov dopĺňali Svätyňu aj medzi nimi umiestnené prstence z drevených kolov, po ktorých sa našli jamy v podloží. Objekt tak do istej miery pripomínal Woodhenge, ktorý sme navštívili v blízkosti Stonehenge. A tak ako po Woodhengy už možme vidieť len v súčasnosti vybudované betónové stĺpiky, ktoré označujú miesta pôvodných drevených kolov, tak aj Svätyňu nám už znázorňuje iba takáto obdobná "rekonštrukcia". Okrem kruhových stĺpikov tu archeológovia umiestnili aj betónové lavice, ktoré zas označujú miesta pôvodných menhirov kamenných kruhov. William Stukeley zaznamenal, že posledné menhiry boli odstránené miestnymi farmármi v roku 1724.

Využívanie Svätyňe na pôvodné rituály zaniklo spolu s neolitickou spoločnosťou, ktorá ju aj s Avebury vybudovala. Avšak miesto malo určitý spirituálny význam aj naďalej. Svedčí o tom aj niekoľko kruhových pohrebných mohýľ, ktoré sa nachádzajú neďaleko Svätyne. Pochádzaju zo staršej doby bronzovej, podobne ako tie, ktoré vo veľkom množstve obklopujú Stonehenge. Mimochodom, názov Svätyňa podľa Stukeleyho používali miestni vidiečania pre označenie tohto miesta už oddávna. O to paradoxnejšie pritom je že im to vôbec nerobilo problém ho nakomplet zničiť.

Windmill Hill

Viac ako 1,7 kilometra severozápadne od Avebury sa nachádza neveľký, mierny kopec, ktorý je však pomerne nápadný už zďaleka. Môžu za to síce hlavne výrazné mohyly z doby bronzovej hrdo sa týčiace na jeho vrchole, no jeho dôležitosť spočíva v niečom inom, oveľa staršom. Windmill Hill je totiž miestom, kde sa preukázalo najstaršie ľudské osídlenie v celej oblasti. Siaha do ešte dávnejších dôb ako bolo postavené Avebury a to dokonca o viac ako tisíc rokov. Pred vyše 5600 rokmi ranné neolitické komunity na vrchole kopca vybudovali tri kruhové priekopy, ktoré však už v súčasnosti zo zeme veľmi nevidieť. Celkom pekne však vyniknú zo vzduchu, ako si možno všimnúť aj na uvedených fotografiách z dronu. 

Najväčšia z priekop má priemer okolo 360 metrov, teda približne rovnako ako Avebury. Staré kruhové priekopy Windmill Hill však boli iné ako mladší rondel Avebury. Kvôli lepšiemu rozlíšeniu sa v angličtine preto používajú pre tieto na prvý pohľad podobné stavby aj rôzne názvy - zatiaľ čo kultové rondely z mladšieho neolitu typu Avebury alebo Stonehenge sa označujú ako henge, kruhové priekopy so staršieho neolitu, navyše často realizované na vrcholoch kopcov, zas volajú "causewayed enclosures", teda niečo ako priekopové ohradenia. Jedným z vonkajších rozlišovacích znakov je aj to, že zatiaľ čo pri hengoch sa valy navyšovali z vonkajšej strany priekop, pri priekopových ohradeniach z vnútornej. Pri Windmill Hill má vnútorný val iba najväčší kruh, pri menších sa nenachádzajú. Stredný kruh nachádzajúci sa vnútri najväčšieho má priemer okolo 220 metrov, najmenší vnútorný kruh zas 85 metrov. Na horeuvedenj fotografii si možno všimnúť aj to, že hlavne najmenší vnútorný kruh nebol súvislý, ale prerušovaný. Podľa archeologických výskumov bol pravdepodobne najprv vykopaný najvnútornejší kruh, potom vonkajší a na záver stredný, to všetko v rozmedzí asi 50 rokov.

Presný účel vybudovania kruhových priekop typu Windmill Hill tiež netušíme, no je pravdepodobné, že aj tu to súviselo s nejakým náboženským účelom a obradmi. Tie však mali pravdepodobne iný charakter ako tie prebiehajúce v neskoršom čase v Avebury. V samotnom kruhu Avebury sa totiž nenašlo veľa archeologických dôkazov súvisiacich s jeho využívaním (skôr len so samotnou stavbou). Avšak vo Windmill Hill sa toho našlo plno. Aj tu robil prvotné výskumy Alexander Keiller a objavil množstvo črepín z rôznych typov ranoneolitických nádob, kamenné sekerky a iné typy predmetov vyrobených z pazúrika či kriedy, a tiež množstvo kostí zvierat. Išlo hlavne o hovädzí dobytok, ale aj ovce, kozy a ošípané. Tieto pozostatky boli nahádzané hlavne v kruhových priekopách, ale pravdepodobne nie ako obyčajny odpad. Predpokladá sa, že vo Windmill Hill dochádzalo v tej dobe hlavne k slávnostným ceremóniám a obradným hostinám, pri ktorých sa zišli ľudia z celého okolia a užívali si plody svojej práce a prírody. Dochádzalo tam však aj k príležitostnému pochovávaniu mŕtvych, o čom svedčí aj niekoľko celých kostier detí, ktoré sa tam našli. Jedno z nich je aj na fotografii hore a nachádza sa v Keillerovom múzeu v Avebury.  

Vo všeobecnosti môžme Windmill Hill prirovnať k Durrington Walls pri Stonehenge. Aj tu bolo staršie kultové miesto dôležitým centrom pre miestnu komunitu. Hoci Windmill Hill bol primárne využívaný len asi 300 rokov, nedá sa vylúčiť jeho duchovný význam aj pre mladšie generácie, ktoré stavali Avebury a nezabúdali na odkaz svojich predkov. A podobne ako pri Stonehenge a pri Svätyni, aj tu tieto kultové miesta zaujali novopríchodzích ľudí doby bronzovej a preto aj tu postavili niekoľko veľkých kruhových mohýl. A práve tie dnes upozorňujú na starodávny Windmill Hill už zďaleka.

Fyfield Down (Údolie kameňov)

Asi 3 kilometre východne od Avebury sa nachádza oblasť Fyfield Down, niekedy nazývaná aj Údolie kameňov. Je to planina s neveľkým údolím, kde je veľká koncentrácia sarsenových balvanov. Tento typ kameňov bol použitý pri stavbe Avebury aj Stonehenge a keďže v súčasnosti nikde široko ďaleko nie je oblasť s väčšou koncentráciou sarsenových blokov, viedlo to niektorých vedcov k záveru, že práve táto oblasť bola hlavným zdrojom menhirov pre obe stavby. Táto teória je vo všeobecnosti široko rozšírená, aj keď...

Dnes mnohí vedci pochybujú, že Údolie kameňov bolo hlavným zdrojom kameňov pre oba monumenty, obzvlášť veľké pochybnosti vznikajú v súvislosti s viac ako 30 km vzdialeným Stonehenge. Dôvodom nie je ani tak nedôvera k schopnosti neolitických ľudí prekonať s mnohotonovými kameňmi obrovské vzdialenosti (veď už dnes je prakticky preukázané, že tzv. modré kamene v Stonehenge sú až z Walesu), ale skôr zistenie, že možno vôbec nebolo potrebné kvôli sarsenom až také vzdialenosti prekonávať. Zvýšené koncentrácie sarsenových balvanov v tejto oblasti sú pozostatkom ľadovcovej činnosti z poslednej doby ľadovej, ktorá ich tu zanechala po tom, ako sa ľadovce roztopili. Je však preukázané, že v minulosti bolo oblastí s množstvom sarsenov oveľa viac v celom severnom Wiltshire, nesústreďovali sa len na Fyfield Down. Kamene z drvivej väčšiny týchto oblastí však boli hlavne od 18.-teho do začiatku 20.-teho storočia vyťažené a použité primárne na stavebné účely. Aj tieto prírodné lokality teda postihol podobný osud spôsobený ľudskou činnosťou, ako aj samotné historické monumenty. Každopádne, Údolie kameňov je peknou ukážkou toho, ako mohla širšia krajina v okolí Avebury vyzerať pred 5000 rokmi a ako tak mohla inšpirovať starodávnych ľudí k tomu, aby sarsenové kamene, ktoré sa im doslova ponúkali, využili na stavbu týchto pozoruhodných miest.

Aj napriek tomu, že Fyfield Down možno nebol hlavným zdrojom sarsenov pre Avebury, to, že túto oblasť neolitickí ľudia vo veľkom využívali, je preukázaný fakt. Najlepším o tom svedčiacim dôkazom je tzv. Polissoir, alebo Brúsny kameň, ktorý sa nachádza v severnej časti planiny. Ide o blok sarsenu s niekoľkým do hladka vyleštenými ryhami, ktoré vznikli dlhodobým a častým brúsením kamenných a pazúrikových nástrojov, hlavne sekier. Keďže sarseny sú prirodzene tvrdé a abrazívne, boli na brúsenie kamenných nástrojov ideálne, pričom brúsiaci efekt sa ešte zvýšil pridávaním vody a piesku. Napriek tvrdosti sarsenu sa po dlhodobom používaní aj on vybrúsil do hľadka, no nebolo to len tak. Predpokladá sa, že fyfieldský Brúsny kameň musel byť na tento účel používaný až stovky rokov a "zažil" tak tisíce hodín tvrdej manuálnej práce. Menej výrazné stopy po brúsení sa dajú nájsť aj na niektorých menhiroch v samotnom Avebury či dlhej mohyle West Kennet.