Silbury Hill

 

Vo vzdialenosti asi 1,2 kilometra južne od Avebury sa nachádza ďalšia výnimočná pamiatka tejto oblasti. A dá sa povedať, že táto je zo všetkých doteraz spomínaných najzáhadnejšia. Nejde o kamenný kruh ani inú megalitickú pamiatku. A predsa o obrovskú stavbu, aká nemá vo svete obdobu. Ide o najväčšiu kruhovú mohylu Európy - slávnu Silbury Hill. A hoci niekoľko starodávnych mohýl v Ázii a Severnej Amerike ju čo do veľkosti prevyšuje, žiadna sa jej nevyrovná vekom, všetky totiž boli postavené najneskôr v období prvého tisícročia pred naším letopočtom. Z tohto pohľadu tak ide aj o najväčšiu mohylovitú stavbu prehistórie na celom svete. Jej vek totiž s určitosťou presahuje 4300 rokov. A práve jej vek a pohnutosť časov, v ktorých vznikla, ju zahaľuje do tajomstiev, ktoré ešte neboli odhalené. No na základe útržkov a logických dedukcií si môžme skúsiť poskladať pozoruhodný, aj keď stále veľmi špekulatívny príbeh, ktorý sa skrýva za jej vznikom. 

Výška Silbury Hill dosahuje až 39 metrov a priemer jej približne kruhovej základne presahuje 160 metrov. Celkovo zaberá mohyla plochu dvoch hektárov a jej objem predstavuje takmer 250 000 kubických metrov. Archeológovia vypočítali, že na premiestnenie a vytvarovanie takéhoto množstva materiálu bolo potrebných približne 18 miliónov človeko-hodín, teda ekvivalent práce 500 ľudí po dobu 15 rokov. Samozrejme je oveľa pravdepodobnejšie, že doba výstavby mohyly bola rozložená do oveľa širšieho časového okna, trvajúceho možno až 100 rokov. A aj počet ľudí, ktorý na nej aktuálne pracoval, tak mohol byť o dosť menší.

V čase svojej dostavby bola mohyla ešte o niečo vyššia, pretože sa predpokladá, že jej vrchol bol zaoblenejší, nie zarovnaný ako dnes. V súčasnosti tvorí vrchol približne rovná plošinka o priemere cca 30 metrov. K zarovnaniu vrcholu došlo pravdepodobne až v ranom stredoveku, keď si na ňom anglosasi postavili malú pevnosť, z ktorej sa však už nič nezachovalo. Mohyla tak získala svoj typický tvar pripomínajúci malú sopku. Sýto zelená rovinka v okolí úpätia mohyly je tiež dôležitá. Ide totiž o umelo vyhĺbenú priekopu s hĺbkou až 6 metrov, z ktorej bol vyťažovaný materiál pre stavbu mohyly. 

A toto už je letecký pohľad na Silbury Hill v širšom kontexte wiltshirskej krajiny. Pekne vidieť, ako je obrovská kruhová mohyla usadená približne na pol ceste medzi dlhou mohylou West Kennet v popredí a megalitickým kruhom Avebury, ktorého valy si možno všimnúť vpravo hore. Je zrejmé, že krajina, kde si na pomerne malom priestore dávni ľudia dali v priebehu tisícročí námahu zo stavaním takýchto úctyhodných pamiatok musela mať pre nich nesmierny význam. Ťažko povedať, ako boli spolu prepojená oblasť Avebury s 30 kilometrov vzdialenou oblasťou v okolí Stonehenge na juhu, no dovolím si zašpekulovať, že pre dávnych neolitikov a ľudí ktorí prišli tesne po nich, bola oblasť okolo kamenného kruhu Avebury ešte o niečo dôležitejšia ako lokalita, kde postavili jeho slávnejšieho príbuzného. A možno práve výstavba Silbury Hill je toho dôkazom.

Vrchol Silbury Hill čiastočne vidieť aj z kruhu Avebury, aj keď z veľkej časti výhľad naň zacláňa kopec Wadden Hill. Samozrejme v minulosti, keď bol vrchol o niečo vyšší a zaoblenejší, aj výhľad z neho na valy a aj časť menhirov Avebury mohol byť lepší. Či však vôbec hľadať medzi tým nejakú kauzálnu súvislosť, teda že výška Silbury bola schválne volená aby bolo aspoň trocha vidieť na starodávny kruh, je viac než otázne.

Mohyla je postavená prevažne z kriedovej sutiny. Dnes je kompletne zarastená vegetáciou, no v čase svojej dostavby musela byť žiarivo biela a výrazne sa vynímať do ďaleka. Na základe súčasných poznatkov už vieme, že ju stavali v niekoľkých etapách, pričom najprv postavili menší násyp zo štrku, obklopený akýmsi obrubníkom z dreva a menších sarsenových balvanov. Na toto jadro mohyly následne začali byť umiestňované striedavé vrstvy zeminy a kriedovej sutiny, pričom v záverečnej fáze sa už na mohylu dopĺňala iba krieda. Predpokladá sa, že dodnes jasne viditeľný stupeň tesne pod vrcholom mohyly mohol byť buď konštrukčným prvkom zámerne zhotoveným ako ochrana pred zošmyknutím pri budovaní konečnej fázy vrcholu, alebo je pozostatkom po špirálovitej ceste, ktorá sa tiahla od základne mohyly až k jej vrcholu a mohla byť využívaná k jednoduchšiemu premiestňovaniu materiálu pri stavbe a potenciálne aj neskorším procesným obradom, ktoré sa na mohyle mohli odohrávať. 

Sympatické znázornenie, ako mohla stavba mohyly vyzerať je aj na tejto informačnej tabuly umiestnenej na vyhliadke cca 150 metrov od mohyly. 

Popri južnom úpätí Silbury Hill sa tiahne novodobá cesta A4. Angličanom celkovo zazlievam tento podivný zvyk stavať frekventované cestné komunikácia hneď vedľa starodávnych pamiatok (Stonehenge, Silbury Hill), prípadne priamo cez ne (Avebury). Aj keď mi je jasné, že trasa týchto ciest bola navrhnutá dávno predtým, ako sa začalo dôraznejšie myslieť na nejakú ochranu pamiatok. Podobnou trasou ako je terajšia cesta sa tiahla už pred takmer 2000 rokmi aj starodávna rímska cesta. Vyzerá to tak, že starí Rimania okupujúci Britániu boli mohylou Silbury Hill veľmi fascinovaní, pravdepodobne dokonca viac ako inými pamiatkami vrátane Avebury. V jej blízkom okolí sa totiž našlo viacero rímskych predmetov a dokonca bola na jej úpätí postavená malá rímska dedina.  

Každopádne blízkosť cesty nie je tým hlavným, čo Silbury Hill ohrozilo. V skutočnosti ju najviac poškodilo jej samotné tajomstvo, resp. aby sme boli presní, snaha ľudí odhaliť ho. Keďže v oveľa menších mohylách sa našli skutočné poklady, logicky ľudia celé stáročia predpokladali, že v tej najväčšej musí byť aj najväčší poklad. Už v roku 1776 tím baníkov pod vedením pľukovníka a vojvodu Edwarda Draxa vykopal veľkú vertikálnu šachtu zvrchu mohyly takmer až na jej dno. Aké bolo ich sklamanie, keď okrem kriedovej sutiny, kameňov a kúskov dreva vnútri mohyly nič nenašli, dokonca ani žiadny hrob či kosti. Ďalší tunel krížom do stredu mohyly, tentokrát horizontálny (približne z miesta na fotografii) vykopali v roku 1849 a opäť nenašli nič, čo by ich zaujalo. V roku 1968 tento tunel opäť otvorili, tentokrát však už profesionálny archeológovia a hoci opäť nenašli nič blízke pokladu, získali mnoho dôležitých informácii o budovaní mohyly. Problémom bolo, že žiadny z týchto tunelov nikdy poriadne nezasypali. V roku 2002 sa po veľkých dažďoch časť vrcholu mohyly v mieste prvotnej vertikálnej šachty prepadla. Z obavy o stabilitu celej mohyly prebiehali nasledujúce roky záchranno-výskumné práce, ktoré všetky existujúce šachty vyplnili množstvom kriedovej sutiny a mohylu tak stabilizovali. Zároveň je však odvtedy vstup na mohylu prísne zakázaný. Aj keď na základe mnohých chodníčkov, čo sme mohli vidieť v tráve na jej svahoch, je otázne, do akej miery sa tento zákaz dodržuje...

Všetko zlé je ale aj na niečo dobré, čo sa ukázalo aj pri záchranných prácach na mohyle. Súčasne s nimi totiž po desaťročiach získali archeológovia prístup do vnútra mohyly a prvýkrát tu tak mohol prebehnúť aj moderný archeologický výskum, ktorý nám dodal nové a veľmi významné poznatky. Jedným z najdôležitejších zistení bolo spresnenie datovania výstavby mohyly. A tak dnes už s takmer istotou vieme povedať, že výstavba Silbury Hill prebehla niekedy v rozmedzí rokov 2400 až 2300 pred naším letopočtom. To je veľmi dôležité, pretože dávnejšie, menej presné datovania posúvali výstavbu o niekoľko storočí viac do minulosti. So Silbury Hill sa tak robila neolitická pamiatka podobne ako s Avebury a Stonehenge, u ktorých sa dostavba predpokladá v čase okolo roku 2500 pred Kristom. A pomerne krátko po tomto dátume sa datuje aj zánik neolitu v Británii. Napriek tomu narážame pri Silbury Hill na zaujímavý paradox - stále, a to aj v mnohých vedeckých prácach, je označovaná za neolitické dielo. Niektorí sú dokonca kvôli tomu ochotní aj proti dôkazom posúvať zánik neolitu v Británií aj o niekoľko storočí k súčasnosti. Podľa mňa sa však treba zmieriť s takmer istou pravdou - Silbury Hill nepostavili neolitici. Nemohli. Boli už mŕtvi...

O čo vlastne presne ide? Myslím si, že pochopenie tohto problému je zároveň kľúčom k objasneniu záhady pôvodu Silbury Hill. Už v článku o Stonehenge som spomínal, že monument bol svojimi staviteľmi využívaný len krátko po svojej dostavbe, možno len pár desaťročí. Potom sa neolitická kultúra v Británii vytratila. A nielen kultúra, ale aj celý ľud. Vďaka súčasným archeogenetickým analýzam už s istotou vieme, že zatiaľ čo okolo roku 2500 pred Kristom boli neolitici stále prevažujúcim obyvateľstvom Británie, okolo roku 2400 už prakticky neexistovali, a to doslova. Vyhynuli. Nahradili ich úplne iný ľudia - nositelia tzv. kultúry zvoncových pohárov, v skutočnosti indoeurópske kmene migrujúce už stáročia cez celú Európu až z ďalekých stepí v pontsko-kaspickej oblasti. Pozostatky jedného z nich sú aj na vyššie uvedenej fotografii. Ide o tzv. muža z Amesbury, ktorý bol v tomto meste neďaleko Stonehenge nájdený aj s typickou výbavou jasne hovoriacou o tom, že už išlo o nositeľa novej éry - doby bronzovej. Pochovaný bol okolo roku 2300 pred Kristom, teda v období, keď sa o 30 kilometrov ďalej na sever dokončovalo Silbury Hill. Je teda nad Slnko jasné, že táto mohyla nemohla byť dielom neolitikov, ale už Indoeurópanov z kontinentu, ktorý sa tu po ich zániku začali hromadne usádzať. Každopádne to nevylučuje, že za stavbou bol aj vplyv nedávno zaniknutého neolitu...

Čo presne stálo za zánikom neolitikov nevieme, aj keď je zrejmé, že novopríchodzí cudzinci v tom zohrali rolu. Avšak akú presne, to ešte nie je jasné. S veľkou pravdepodobnosťou nešlo o žiadnu zámernú genocídu, aj keď nejaké menšie násilné konflikty sa nedajú vylúčiť. Predsalen, Indoeurópania boli vo všeobecnosti vyšší, lepšie vybavený a pravdepodobne aj bojovnejší, ako domorodí neolitici. Každopádne z archeologických náznakov vieme, že prvé kontakty medzi neolitikmi a indoeurópanmi nastali už pred rokom 2500 a boli skôr mierového, obchodného rázu. Je však dosť pravdepodobné, že spolu s prvými bronzovými predmetmi doniesli indoeurópania do Británie aj nejakú epidémiu, na ktorú neboli starobylé neolitické populácie vôbec pripravené. Často sa spomína mor, no mohlo ísť aj o niečo iné. Je teda dosť pravdepodobné, aj keď nie ešte jednoznačne potvrdené, že masívny úbytok, ba priam až vyhynutie neolitickej populácie na britských ostrovoch v 25.-tom storočí pred Kristom bolo výsledkom epidémie dovlečenej z kontinentu. Mohlo ísť tak trochu o obdobnú situáciu, aká sa o mnoho tisíc rokov neskôr odohrala v Amerike po tom, ako do nej prišli kolonisti z Európy. Aj tam stačilo pár prvotných kontaktov a domorodé indiánske obyvateľstvo zaznamenalo v priebehu krátkej doby rapídny pokles kvôli Európanmi dovlečeným chorobám. Je možné, že aj v Británii po prvotnej menšej migrácií už väčšia vlna indoeurópskych migrantov v nasledujúcich desaťročiach prichádzala obsádzať viac-menej ľudoprázdnu krajinu. A to čo našli, ich ohromilo...

Či už išlo o Stonehenge alebo Avebury, všade v tejto oblasti nachádzali ohromné kamenné diela, ktoré ich privádzali do úžasu. V tom období ešte neboli veľmi poznačené časom, práve naopak, boli pomerne "čerstvé" a museli pôsobiť oveľa ohromujúcejšie ako dnes. Možno ešte narážali aj na zvyšky neolitickej populácie, ktorá však už asi nemala silu ani na kladenie odporu voči cudzincom, nie to ešte na stavanie nových monumentov. Novopríchodzí usadlíci si však museli uvedomovať, že vstúpili na starobylú posvätnú pôdu. A keďže sami boli silne nábožensky založený (aj keď samozrejme iným spôsobom) a navyše si uvedomovali silný odkaz, ktorým týmito stavbami neolitici zdôrazňovali prepojenie s týmto územím, rozhodli sa v tejto krajine megalitických "obrov" tiež utvrdiť svoj nárok na zem, ktorú práve obsadili. Vztyčovanie ohromných kameňov nebol ich štýl, okrem toho to by len napodobňovali svojich predchodcov. Chcelo to niečo nové, niečo, čo práveže veľmi dobre vedeli a čo bolo pre nich typické. Stavanie mohýl. Tento zvyk indoeurópske kmene rozvíjali už vo svojich domovských stepiach. Tam stavali veľké kruhové mohyly, ktoré im slúžili jednak ako hrobky pre svojich zomrelých, ale aj ako orientačné body v rozľahlých a jednotvárnych stepiach. Niektoré z týchto mohýl, nazývaných kurgany, boli vskutku obrovské a dosahovali až 20 metrov. A tak možno v novej krajine, kde našli obrovské monumenty po zaniknutom, prípadne zanikajúcom starobylom národe, sa rozhodli aj oni ukázať svoju silu a odhodlanosť. A urobili to po svojom...

Samozrejme tento mnou načrtnutý príbeh je zatiaľ len špekulácia, vychádzajúca však z čiastkových dôkazov a kontextu danej doby. Presnejšie okolnosti vzniku mohyly mohli byť komplexnejšie a možno v nich väčšiu rolu zohrával aj nejaký náboženský alebo rituálny aspekt. Prečo napríklad bolo pre stavbu mohyly zvolené práve toto miesto? Táto sýtozelená oblasť pod mohylou, na ktorú som upozornil už pri leteckom zábere, je v skutočnosti značnú časť roka pod vodou. Je to spomínaná priekopa, z ktorej sa ťažil materiál pre stavbu mohyly. Mimo suchých letných období do nej vtekajú z južnej a západnej strany pramene podzemnej vody, ktorá tak časť priekopy pod mohylou zaplní, čo vytvára krásny efekt, akoby sa Silbury Hill vynárala z vody ako ostrov. Predpokladá sa, že pred stavbou mohyly pramene vyvierali na neďalekej lúke a spájali sa do potôčika, ktorý sa neďaleko Silbury vlieval do riečky Kennet. Mohyla mohla byť zámerne stavaná tak, aby z nej bol výhľad na sútok týchto vodných tokov. Porušením kriedového podložia pri stavbe priekopy sa síce tento prirodzený tok narušil, ako bonus sa však začalo vytvárať vo vlhkejších častiach roka spomínané jazierko okolo mohyly. Možno to bolo staviteľmi uvítaná, aj keď neplánovaná zmena okolitej krajiny. Ktovie ako to presne bolo, no môžme si definitívne zhrnúť, čo o záhadnej Silbury Hill vieme. Aj napriek tomu, že ju ešte stále mnohí označujú ako neolitickú pamiatku, s najväčsou pravdepodobnosťou nebola postavená neolitikmi, ale novopríchodzími Indoeurópanmi. To, že stále prevláda zastaraná klasifikácia, súvisí s odkazom dávnejších nepresnejších datovaní a tiež proste s tým, že Silbury Hill je obkolesená skutočnými a veľmi významnými neolitickými pamiatkami ako Avebury a dlhá mohyla West Kennet. Silbury Hill je tiež síce ohromný monument, ale nie je to megalitická stavba. Nenesie v sebe v podstate žiadne megalitické prvky, pri jej stavbe neboli použité žiadne väčšie sarsenové balvany. Dôvodov pre stavbu mohyly mohlo byť mnoho a hoci sa v nej nenašiel žiadny hrob, neznamená to, že nemohla slúžiť aj na tento účel, len sa nám o tom nutne nemuseli zachovať dôkazy. Resp. sa ešte nenašli. Základňa pod mohylou nie je preskúmaná zas až tak dôkladne, aby sme to mohli tvrdiť zo stopercentnou istotou. A možno, tak ako som načrtol aj v tomto blogu, bola stavba mohyly hlavne symbolicko-rituálnym a politickým potvrdením pre nových indoeurópskych osadníkov, že tento ostrov je odteraz naozaj len ich. Nech už to bolo akokoľvek, je isté, že príbeh najväčšej mohyly Európy sa začal v pohnutej dobe, keď jedna epocha striedala druhú a je tak ďalším fascinujúcim dielikom našej pradávnej histórie.

Dlhá mohyla West Kennet

 

Približne dva kilometre južne od Avebury sa na malom kopci nachádza obrovská megalitická hrobka, ktorá predchádzala kamennému kruhu o viac ako 1000 rokov. Dlhá mohyla West Kennet (v angličtine West Kennet long barrow) bola s veľkou pravdepodobnosťou vytvorená tou istou komunitou ľudí, ktorá vybudovala aj Windmill Hill približne v tom istom čase. Na základe rádiokarbónových analýz nájdených pozostatkov vieme, že v mohyle sa začalo pochovávať už minimálne okolo roku 3650 pred Kristom, začiatok jej budovania teda predchádzal tomuto dátumu, aj keď o akú presne dobu, netušíme. Každopádne ide preukázateľne o jednu z najstarších kamenných stavieb nielen v Británii, ale aj v celej Európe. Na tú dobu išlo o megalomanský projekt, vrámci ktorého sa ľudia skorého neolitu v Británii vôbec prvýkrát pustili do presúvania ťažkých kamenných blokov. 

To prečo sa k tomuto typu mohýl dáva prídavok "dlhá" je zrejmé hlavne zo vzduchu. Značnú časť telesa mohyly totiž tvorí dlhý násyp zo zeminy a kameňov, pričom v prípade West Kennet je jeho dĺžka vskutku pozoruhodná - až 104 metrov. V značnej časti tohto násypu sa však okrem veľkých sarsenových kameňov a kriedovej sutiny nič nenachádza. Tvar mohyly tvorí akýsi dlhý lichobežník, s užším západným koncom a širším východným. Iba táto východná, môžme povedať predná časť mohyly je opatrená vchodom, ktorým sa vstupuje do jej vnútorných komôr, ktoré však tvoria len asi 10 percent z celkovej dĺžky telesa mohyly. Toto však v dávnejšej minulosti hľadači pokladov nevedeli a mohylu sa snažili rozkopať na viacerých miestach. Staré narušenia telesa mohyly si možno všimnúť aj na horeuvedenej fotografii. Skutočný poklad, ktorý mohyla ukrývala, však našťastie nenašli.

Profesionálny archeologický výskum na dlhej mohyle West Kennet sa začal až v 50.-tych rokoch 20.-teho storočia a až pri ňom sa onen poklad odhalil. Napriek tomu, že zvonku sa vtedy mohyla zdala v dosť dezolátnom stave, s poničeným hlavným násypom a zvalenými sarsenovými kameňmi v popredí, vo vnútri východnej časti mohyly na nich čakalo skutočné prekvapenie. Okrem hlavnej chodby sa tam skrývalo aj päť neporušených komôr, ktoré prežili celé tisícročia a unikli pozornosti nepoctivých hľadačov pokladov, ktorí sa prekopávali všade možne, len nie do nich. A práve to nám odhalilo veľa o staviteloch tejto pozoruhodnej hrobky. Na fotografii vyššie si v pozadí možno všimnúť oveľa mladší typ
mohyly - gigantickú Silbury Hill, o ktorej ešte bude reč v samostatnom článku. Obe mohyly majú na seba dokonalý výhľad, keďže sú vzdušnou čiarou vzdialené len 800 metrov. No to je asi jediné, čo ich spája...

Prečo bola mohyla postavená práve takýmto spôsobom, netušíme. Každopádne tak, ako boli v oveľa neskoršej dobe bronzovej typické stavby kruhových mohýl, boli v ranom neolite vo veľkej časti Európy typické dlhé mohyly, samozrejme s rôznymi variáciami. Podľa jednej z teórii vychádzal tvar mohyly z tzv. dlhých domov, v ktorých prvotné neolitické komunity v strednej a západnej Európe bežne žili. Tieto prekvapivo mohutné domy z dreva a trstiny mohli mať na dĺžku aj desiatky metrov a boli obývané kontinuálne aj mnoho desaťročí. Často v nich ukladali pod podlahou aj kosti svojich mŕtvych. Keď sa ich už ale obyvatelia predsalen rozhodli opustiť, nezničili ich ani nerozobrali, ale pravdepodobne z úcty k predkom ich nechali pozvoľna chátrať a rozpadať, až kým ako dlhé zarastené kopčeky nesplynuli s prírodou. Z tohto ponímania mohla vzniknúť tradícia stavania dlhých mohýl, ktoré tak predstavovali akýsi symbolický prerod z domov živých na domy mŕtvych. Existujú aj iné, povedal by som menej romantické teórie. Niektorým napríklad dlhý tvar mohyly pripomína typickú neolitickú kamennú sekerku, ktorá bola pre vtedajších ľudí veľmi dôležitým a často používaným nástrojom. No že by kvôli jej významu stavali podľa jej tvaru takéto hrobky pre svojich mŕtvych sa mi nezdá veľmi pravdepodobné. Aj keď ktovie ako to naozaj vtedy bolo...

Ako som už spomenul, existuje viacero variácií dlhých mohýl. Mohyla vo West Kennete podľa oficiálnej archeologickej terminológie spadá pod typ tzv. transeptovej mohyly Cotswold-Severnskej skupiny. Podobného štýlu bolo v oblasti juho-západnej Británie postavených okolo 200 ďalších mohýl, no tá vo West Kennet im kraľuje vo všetkých ohľadoch. Materiál pre vyše 100 metrov dlhý a 20 metrov široký násyp bol vyťažený z dvoch priekop, ktoré sa tiahli rovnobežne s mohylou, no tak ako vidíme aj na fotografii, ktorá sa pozerá na mohylu zo západného konca, veľa z nich neostalo. Pri poľnohospodárskej činnosti v blízkosti mohyly boli priekopy totiž takmer úplne zorané.

Východné priečelie mohyly má malé oblúkovité nádvorie, ktoré zakrýva takýto mohutný rad sarsenových menhirov. Najväčší z nich sa nachádza priamo oproti vchodu do mohyly a je vysoký takmer 4 metre. Tento rad je čiastočne zrekonštruovaný, keďže pred archeologickými prácami v 50.-tych rokoch boli menhiry popadané a čiastočne zasypané. Všetky sú však pôvodné a uložené na miestach, kde boli po nich nájdené stopy v kriedovom podloží, podobne ako v Avebury.

A toto už je sarsenmi zakryté nádvoríčko pred vchodom fotografované z vrchu mohyly. Predpokladá sa, že v minulosti bola na veľkom protiľahlom sarsene a dvoch menších na boku položená ďalšia kamenná doska, ktorá tak nádvorie aj vchod do mohyly dokonale prekrývala. Táto doska sa však nenašla a pravdepodobne bola neznámo kedy odstránená.

Bočné časti nádvoria boli kompletne zasypané kameňmi a sutinou. Aby sa umožnil prístup do mohyly je v súčasnosti južná časť nádvoria od týchto sutín kompletne vyčistená a dá sa do nej dostať buď zvrchu mohyly po novodobých schodíkoch alebo po prelezení medzeri medzi sarsenmi. Ako si ešte neskôr povieme, dôkladné zatarasenie vchodu a nádvoria obrovskými sarsenmi a sutinou nebolo bez dôvodu. 

A toto už je samotný vchod do vnútra tejto 5600 ročnej mohyly. Predpokladá sa, že na malom nádvorí pred týmto vchodom sa odohrávali pohrebné obrady súvisiace s pochovávaním mŕtvych predtým, ako boli uložené ich pozostatky do vnútra. Keďže veľké sarseny zakryli nádvorie až oveľa neskôr, o miesto tu vtedy nebola núdza. Z archeologických zistení sa však zdá, že neolitická komunita mohylu prekvapivo nevyužívala veľmi dlho, len niekoľko desaťročí, pravdepodobne nie viac ako 50 rokov. Po tejto krátkej fáze, ktorú dnes nazývame ako primárna, sa asi sto rokov mohyla na pochovávanie vôbec nepoužívala. Následne došlo k zataraseniu vnútorných komôr a uzavretiu hlavného vchodu. Až potom nastala tzv. sekundárna fáza využívania, ktorá však trvala až nasledujúcich 1000 rokov. Vrámci tohto obdobia sa však už nepochovávalo cez hlavný vchod, ten zostal uzavretý. Do mohyly sa pristupovalo už len  zvrchu občasným otváraním strešných kameňov, cez ktoré boli do hlavnej chodby hádzané kosti, celé či spopolnené, spolu s keramikou a ďalšími predmetmi, no zároveň bolo vnútro zapĺňané aj obyčajnou zeminou a kriedovou suťou. Takýmto spôsobom bola nakoniec hlavná komora zaplnená až po vrch. Pravdepodobne až po tomto sekundárnom využívaní boli pred vstupné nádvorie postavené masívne sarsenové menhiry a vchod tak bol dôkladne zapečatený. 

Z vchodu sa nám otvára pohľad do vnútorných priestorov mohyly. Tie tvorí hlavná chodba dlhá 8 metrov a celkovo päť komôr: štyri bočné - každá oproti sebe stojaca v páre a jedna veľká otvárajuca sa oproti vchodu na konci hlavnej chodby. Od tohto rozloženia aj vznikol názov transeptové mohyly, pretože pôdorys hrobky pripomína krížový pôdorys stredovekých kostolov s priečnymi loďami, alias transeptmi. Strop je vysoký vyše 2 metre, čo umožňuje návštevníkom mohyly úplne pohodlne a vzpriamene stáť. Je to zďaleka najviac zo všetkých komorových mohýl typu Cotswold-Severns, v ktorých vnútri sa treba minimálne zohýbať, ak nie rovno kľačať.

A práve v týchto tajomných a tisícročia nedotknutých priestoroch odkryli archeológovia po odstránení sutiny a mladších kultúrnych vrstiev najväčší poklad - v podstate neporušené pozostatky minimálne 36 ľudí z prvotnej fázy využívania mohyly. V tomto období totiž bolo typické komunitné pochovávanie do spoločných mohýl, individuálne hroby boli len veľmi výnimočné. Vo všeobecnosti sa to považuje za znak pomerne rovnostárskej spoločnosti, ktorá v ranom neolite prekvitala. Avšak nejaká spoločenská diferenciácia tu predsalen bola, čoho dokladom sú práve na oddelené komory rozdelené vnútorné priestory mohyly.

Toto je pohľad do najväčšej, zadnej komory oproti vchodu, ktorá býva označovaná aj ako západná komora. Ma takmer dokonalo kruhový pôdorys o priemere 3 metre. V jej zadnej časti si možno všimnúť zaujímavý menhir z čokoládovo-hnedého sarsenu, ktorý je pokrytí prirodzenou hladkou patinou a pri zvýšenej vlhkosti pôsobí mokro, čím nápadne vyzerá ako vnútornosti, alebo kus mäsa. Podobných kameňov je vnútri mohyly použitých viacero a pravdepodobne nejde o náhodu. Na podlahe tejto komory archeológovia našli kostry štyroch dospelých mužov a lebku dieťaťa. 

Tu už je pohľad na tzv. juhovýchodnú komoru, ktorá sa nachádza hneď naľavo od vstupu do mohyly. Tu boli nájdené kosti jednej dospelej ženy, dospelého muža a piatich detí.

A toto už je oproti nej umiestnená severovýchodná komora. Z bočných komôr je tento pri vchode umiestnený pár komôr najväčší, obe majú cca 2 metre na dĺžku a 1,5 metra na šírku. V tejto boli nájdené kosti dvoch dospelých žien, jedného muža a lebka novorodenca. 

Ako milú zaujímavosť možno uviesť, že v tejto malej sieni mŕtvych sa dnes už rodí nový život - hniezdo si tam totiž urobili lastovičky 🙂.

Ako postupujeme po centrálnej chodbe ďalej od vchodu, dostávame sa k poslednému páru bočných komôr. Tie sú najmenšie, asi trojštvrtinové oproti prvému páru. Prístup do oboch týchto komôr našli archeológovia zatarasený neveľkými, asi metrovými menhirmi. Šípkou je označený tento menhir pred vchodom do pravej, tzv. severozápadnej komory, kde bol ponechaný na svojom pôvodnom mieste. 

A toto už je pohľad do spomínanej severozápadnej komory. Našli sa tu 3 kostry dospelých žien, troch mužov, čiastková kostra ďalšej dospelej osoby, ktorej pohlavie sa ale nepodarilo identifikovať a opäť lebka dieťaťa. 

Tu máme poslednú, juhozápadnú komoru. Na jej podlahe je položený menhir, ktorý pôvodne blokoval vstup do tejto komory obdobne, ako v prípade protiľahlej, kde bol ponechaný na mieste. V juhozápadnej komore sa našlo až 6 dospelých žien, 5 mužov a dvaja tínedžeri neurčeného pohlavia.

Vnútro mohyly nie je postavené len z mohutných kamenných blokov. Pozoruhodným prvkom sú múriky z tenkých, na sucho kladených vápencových platní, ktorými vypĺňali väčšie medzery a prázdne miesta medzi sarsenovými blokmi. Väčšinu z nich bohužiaľ našli archeológovia už značne zerodovaných, preto ich v 50.-tych rokoch takmer kompletne zreštaurovali. 

No a čo nám vlastne kostrové nálezy v mohyle napovedali o vtedajšej spoločnosti? Viac ako tri desiatky ľudí vo vekovom rozmedzí od novorodencov po približne päťdesiatnikov určite neboli v komorách rozložené náhodne. Či však v každej z komôr boli uložení členovia blízkej rodiny, alebo išlo o iné prepojenie, nevieme. Zaujímavé je že v najväčšej západnej komore boli iba dospelí muži (plus lebka dieťaťa). Išlo o nejakých významnejších ľudí spoločenstva, šamanov, náčelníkov, či starešinov? Ktohovie. Kostrové pozostatky väčšinou neboli úplné, časti kostier väčšinou chýbali, z viacerých detí sa našli len lebky. Preto sa predpokladá, že do hrobky neboli ukladané čerstvé telá, ale že mŕtvi boli najprv vystavený tzv. exkarnácii. Pri nej sa nechá telo najprv rozložiť vonku a až potom sa z neho odoberú vybrané kosti a rituálne sa uložia do mohyly. No mohlo byť tomu aj naopak - mŕtvi sa uložili do vnútra a nechali sa tam rozložiť a až pri nejakom neskoršom obrade z nich bola odobratá časť pozostatkov. Jedna vec je istá, do mohyly sa v časoch jej prvotného používania vstupovalo opakovane a v komorách boli staršie kostry opatrne zhŕňané bližšie ku stenám aby uvoľnili miesto novo uloženým mŕtvym. Vnútorné priestory komôr dlhej mohyly West Kennet majú pozoruhodné akustické vlastnosti, ktoré zosilňujú hlboké zvuky a mohli tak byť vítaným doplnením pri pohrebných rituáloch, ktoré sa odohrávali priamo vo vnútri hrobky.

Prečo sa mohutná megalitická hrobka používala pomerne krátko a prečo bola neskôr zapečatená, ostáva záhadou. Je možné, že sa zmenili pomery v neolitickej komunite, či sa upravili náboženské predstavy, aj keď archeologické nálezy tomu veľmi nenapovedajú. Neskoršie generácie sa veľkej, temnej mohyly plnej mŕtvych možno báli, preto ju zapečatili. Zároveň ju však stále brali ako posvätné miesto predkov a prechovávali k nej úctu, preto sa neskôr nejakým, aj keď už nie pôvodným štýlom, jej využívanie obnovilo. Každopádne jedna vec je istá - dlhá mohyla West Kennet rámcuje históriu neolitických ľudí tejto oblasti. Bola postavená v časoch, keď prešlo len niekoľko generácii od uchytenia sa neolitikov v Británii. A definitívne bola opustená v časoch, keď neolitická kultúra v Británii úplne zanikala a bola nahradená nielen novou kultúrou doby bronzovej, ale aj novými ľuďmi - indoeurópanmi. Je možné, že posledné, najväčšie sarsenové bloky pred vchod umiestnili tí istí ľudia, čo stavali aj Avebury, prípadne úplne posledná generácia neolitikov, ktorá prišla po nich a chcela takýmto spôsobom ochrániť odpočinok ich pradávnych predkov, ktorý bol ohrozený novopríchodzími cudzincami z kontinentu.

Ako platí aj o iných megalitických pamiatkach neolitu, ani o tejto mnohé nevieme. Máme náznaky, časť dôkazov nám niečo napovedá, niečo sa dá striktne vylúčiť, niečo málo zase jednoznačne potvrdiť. Medzitým sa nám otvára starodávny príbeh s mnohými bielymi miestami, ktorý nám dáva priestor na rôzne domnienky a špekulácie. Jedna z mála vecí, ktorá je istá, je to, že os dlhej mohyly bola orientovaná takmer presne v smere východ-západ. To znamená, že v časoch okolo jarnej a jesennej rovnodennosti vychádzajúce Slnko ožarovalo vchod mohyly a presvetlovalo aj jej vnútro, a to až do zadnej, západnej komory. Hoci dnes priamo pred vchodom stojí mohutný sarsen, aj v súčasnosti sa slnečné lúče prepletú cez medzery v menhiroch a krásnymi efektami ožiaria vnútro komory. V časoch prvotného využívania mohyly, keď bol vchod do nej úplne voľný, muselo byť prežiarenie vnútra mohyly vychádzajúcim Slnkom úplné. Takmer istotne išlo o zámer a je možné, že v období rovnodennosti sa pred mohylou konali obrady, ktoré súviseli s týmto javom. Môžme len špekulovať, aký presne to malo rituálno-náboženský význam pre neolitickú komunitu. Symbolika mohla súvisieť s oslavovaním predkov, prebudením ich duchov a ich rituálnym kontaktovaním v tomto špeciálnom období roka, keď temnota noci a svetlo dňa boli v rovnováhe, tak ako život a smrť. Zároveň to mohlo mať pre túto silne poľnohospodársky založenú komunitu aj praktickejší význam, keď rituály v blízkosti mohyly boli zároveň kalendárnym sviatkom vymedzujúcim začiatok alebo koniec poľnohospodárskeho cyklu a jeho posvätenie predkami.