Monte d'Accoddi

 

Niekoľko kilometrov severozápadne od mesta Sassari na Sardínii sa nachádza pozoruhodná prastará stavba, ktorá svojou podobou trochu pripomína sumerské zikkuraty zo starodávnej Mezopotámie. Hoci sa pôvodne predpokladalo, že ide "len" o zvyšky jedného z ďalších nuraghov z doby bronzovej, archeologické výskumy odhalili, že história tejto stavby siaha oveľa, oveľa ďalej do minulosti. A to až do dôb stredného neolitu, keď sa prastaré farmárske komunity usadené na ostrove pustili do stavby na tú dobu ohromnej kamennej plošiny na mieste, ktoré z už neznámych dôvodov považovali za posvätné. V súčasnosti sa odhaduje, že jej prvotná stavba začala už pred viac ako 5700 rokmi. Neskôr, asi pred 4800 rokmi došlo k prestavbe do podoby stupňovitej kvázi-pyramídy viac pripomínajúcej spomínané zikkuraty. Aj preto sa Monte d'Accoddi občas označuje aj ako prvá pyramídovitá stavba sveta, aj keď je pravdepodobné, že prvé sumerské zikkuraty sú v skutočnosti o niečo staršie. Každopádne stavba tohto typu je pre praveký svet ojedinelá nielen na Sardínii, ale aj v celom západnom Stredomorí. 

Až do začiatku 50.-tych rokov 20. storočia bolo Monte d'Accoddi len zarasteným kamenistým kopčekom, o ktorého archeologickom význame nikto netušil. Aj názov tohto miesta v archaickej sardínčine v podstate znamená iba niečo ako "kopec kameňov". Síce archeológovia vedeli, že tento "kopec" je umelého pôvodu, zo začiatku ho však považovali len za zrúcaninu ďalšieho nauraghu, akých sú na Sardínii tisíce. Až rozsiahle vykopávky, ktoré prebiehali od roku 1952 odhalili skutočnú podstatu tohto miesta. 

Vysvitlo, že ide o niekoľko kamenných plošín tvaru zrezaného ihlanu stupňovito naskladaných na seba. Na ich vrchol sa dalo dostať cez 42 metrov dlhá šikmú rampu. Celková výška tejto stupňovitej stavby je približne 10 metrov. Zistilo sa tiež, že vek stavby siaha až do stredného neolitu, teda viac ako 2000 rokov predtým, ako začali byť budované prvé nuraghy. V okolí stavby sa našlo mnoho predmetov, o ktorých sa prespokladá že mali kultový a obradný význam a Monte d'Accoddi tak s veľkou pravdepodobnosťou predstavoval stavbu náboženského účelu.

Najspodnejšia plošina tvaru zrezaného ihlanu má pôdorys o rozmeroch cca 37 x 30 metrov a jej múry sú v niektorých častiach zachované až do výšky 5,5 metra. Obvodový múr tvoria mohutné nepravidelné vápencové kamene, ktoré však neboli na seba ukladané tak precízne ako v oveľa neskoršej dobe bronzovej pri nuraghoch, alebo pri podobne starej, no oveľa precíznejšie vybudovanej Džigantii na Malte. Konštrukcia Monte d'Accoddi je však aj tak pomerne pevná vďaka tomu, že mohutný obvodový múr je jemne naklonený smerom do vnútra stavby a podopiera tak jej výplň. 

Vnútornú výplň predstavujú striedajúce sa vrstvy zeminy a menších kameňov. Tie boli navážané do oddelených komôr, čo ešte zvyšovalo stabilitu celej stavby. Navyše, ako sa zistilo, chrám v súčasnej podobe bol postavený na zvyškoch staršej, menšej plošiny. Práve tá zaradila vek stavby až do viac ako 5500 ročnej minulosti. Pôvodná stavba bola obdĺžnikovitého tvaru o rozmeroch približne 24 x 27 metrov a dnes je prakticky úplne vnorená v novšom "zikkurate". Išlo o jednoduchú kamennú plošinu bez ďalších stupňov, no na jej vrchu bola postavená menšia, dreveno-kamenná stavba, v ktorej sa pravdepodobne vykonávali obrady alebo obetné rituály. Je možné, že bola celá omietnutá a nafarbená na červeno, keďže na mieste sa našlo množstvo červeného okru. Preto sa niekedy označuje aj ako Červený chrám. Za stavbou tejto prvej plošiny stojí archeologická kultúra známa ako Ozieri, ktorá sa v severnej Sardínii rozvíjala medzi rokmi 4000 až 3300 pred Kristom. 

Aj pôvodná plošina mala rampu, po ktorej sa dalo dostať na jej vrchol k Červenému chrámu. Bola dlhá asi 25 metrov a široká 5,5 metrov. Aj táto bola pri neskoršej prestavbe začlenená do novej, väčšej rampy, ktorú vidíme aj dnes.

Novšia rampa má lichobežníkový tvar, pričom na svojom začiatku je široká 7 metrov a smerom k prvému stupňu "zikkuratu" sa rozširuje až na 13,5 metra. Na fotografii je pohľad na 42 metrovú rampu z najvrchnejšej plošiny smerom na juh.  

Ako presne vyzeral vrchol novšej stavby a koľko mal tento "zikkurat" stupňov, jednoznačne nevieme. Počas 2. svetovej vojny bola na Monte d'Accoddi, o ktorého archeologickom význame sa vtedy nič nevedelo, umiestnená protiletecká batéria a vrchol "kopčeka" tak bol výrazne poškodený. Značná časť úplneho vrcholu aj so schodami, ako ho vidíme dnes, je dielom rozsiahlej a dosť kontroverznej rekonštrukcie, ktorá prebehla v 80.-tych rokoch 20. storočia. Každopádne medzi odborníkmi viac-menej zaznieva zhoda v tom, že tak ako pri prvotnom chráme, aj tu bola na vrchole pravdepodobne obradná dreveno-kamenná stavba, v ktorej prebiehali hlavné rituály.

Jedna vec je každopádne istá. Na tú dobu to musela byť naozaj ohromujúca stavba, ktorá sa vynímala nad rovinatou oblasťou, v ktorej je zasadená, do ďaleka. Vzhľadom na svoju výnimočnosť mohla byť podľa niektorých odborníkov stredobodom náboženských obradov nielen pre miestnych z blízkeho okolia, ale aj pre ľudí z celej Sardínie a možno aj blízkej Korziky. V pravej časti horeuvedenej fotografie stojí za pozornosť aj nenápadná kovová konštrukcia. Pod ňou sa nachádza vstup k zvyškom pôvodného Červeného chrámu, ktoré ale nie sú pristupné verejnosti.

Ako už bolo spomenuté vyššie, k prestavbe pôvodnej jednoduchej plošiny na väčšiu a komplexnejšiu stavbu podobnú zikkuratu došlo asi pred 4800 rokmi. Predchádzalo tomu pravdepodobne opustenie a možno aj čiastočné zničenie pôvodného Červeného chrámu, keďže na jeho mieste sa našli stopy po požiari. O znovuoživenie a prerod tohto miesta sa už postarala iná kultúra, známa ako Abealzu-Filigosa, ktorej príslušníci následne využívali tento "druhý chrám" ešte celé stáročia. A to pravdepodobne až do konca neolitu a prechodu k dobe bronzovej približne pred 4000 rokmi. Potom bol chrám Monte d'Accoddi definitívne opustený a pomaly sa stal zarastenou ruinou, ktorou ostal až do jeho znovuobjavenia v novoveku.

Hoci presnejšiu povahu náboženstva alebo kultu, ktorý tvorcovia chrámu uctievali nepoznáme, isté náznaky nám tu zanechali. Pri severnom múre chrámu sa našla takáto 1,2 metra vysoká stéla. Je zo žuly a je v nej vytesaný obraz, ktorý podľa niektorých archeológov symbolizuje štylizovanú ženskú postavu. V čase neolitu bolo zobrazovanie ženských postáv pomerne časté po celom svete a niektorí autori ho stotožňujú s globálnym uctievaním kultu tzv. Bohyne-Matky. Mnohí odborníci však túto teóriu spochybňujú s tým, že ide skôr o pekne znejúci, ale vybájený koncept, ktorý nie je založený na relevantných dôkazoch. Aj ohľadom uvedenej žulovej stély sa interpretácie líšia a mnohí ďalší v nej vidia namiesto ženskej postavy skôr zobrazenie nejakého astronomického javu či súhvezdia, prípadne proste akýsi neurčitý starodávny symbol, ktorého skutočný význam dnes už nemáme šancu zistiť. Na fotografii vidíme presnú repliku pôvodnej stély, ktorá sa našla na tom istom mieste. Skutočná stéla je umiestnená v múzeu v Sassari. 

Na ľavo od rampy sa nachádza ďalší doklad o náboženskom význame tohto miesta. Je ním tento 4,5 metrov vysoký a takmer 6 ton vážiaci vápencový menhir. Pri vykopávkach bol nájdený spadnutý, no pri nedávnej rekonštrukcii ho opäť vztýčili do jeho pôvodnej polohy. Predpokladá sa, že tento menhir je najstarším dokladom o posvätnosti tohto miesta, nakoľko bol s veľkou pravdepodobnosťou vztýčený ešte niekoľko storočí pred vznikom prvého chrámu. V jeho tesnom okolí sa našlo vo vápencovej hornine vyhĺbených viacero menších dier, do ktorých boli vložené rôzne opálené kamene a zvieracie kosti, ktoré asi slúžili ako obeta pre kult symbolizovaný menhirom. 

Na pravo od rampy, resp. na jej východnej strane sa nachádza ďalší zaujímavý objekt, ktorý súvisí so sakrálnym významom tohto miesta. Je to táto vápencová doska o rozmeroch cca 3 x 3 metre položená na kameňoch, pripomínajúca dolmen. V skutočnosti je to s veľkou pravdepodobnosťou obetný oltár, ktorý buď slúžil na ukladanie obetných darov, alebo priamo na výkon samotného obetovania - zvierat alebo ľudí. V pozadí vľavo bližšie ku stene rampy si možno všimnúť ešte jeden, menší oltár, ktorý je z trachytu. O veku týchto oltárov nepanuje medzi odborníkmi zhoda. Podľa niektorých bol menší trachytový oltár podobne ako veľký menhir postavené ešte pred vznikom prvého chrámu, podľa iných až počas jeho využívania, alebo stavby. Väčší vápencový oltár je skôr mladší a pochádza z doby prestavby druhého chrámu. 

Hypotéze o tom, že táto kamenná doska slúžila priamo na krvavé obetné rituály, by mohlo nahrávať niekoľko párov navzájom prepojených dier, ktoré sú rozmiestnené pozdĺž okraja dosky. S podobnými sme sa stretli aj v neolitických chrámoch na Malte. Je dosť možné, že slúžili na uviazanie obetí pred vykonaním úkonu. Sú však aj teórie, že proste boli potrebné pre ukotvenie lán potrebných pre lepšiu manipuláciu a prepravu tohto 8 tonového kameňa na miesto. Možné sú samozrejme aj obe verzie, ktoré sa vzájomne nevylučujú. Každopádne, ak aj dochádzalo na oltáre ku krvavým obetám, sú podľa odborníkov pravdepodobnejšie skôr zvieracie, ako ľudské. Pre druhú variantu sa totiž nenašli žiadne dôkazy, kdežto zvieracích kostí bolo v okolí roztrúsených mnoho.

Posledným zaujímavými a možnými sakrálnym prvkami v tesnej blízkosti chrámu sú tieto dva opracované gulovité kamene. Väčší vyrobený z pieskovca, má približne elipsoidný tvar s obvodom 4,8 metra, zatiaľ čo menší kremencový je viac guľovitejší a má priemer cca 60 cm. Ide zároveň asi o najzáhadnejšie objekty v okolí Monte d'Accoddi, nakoľko ich účel je predmetom čistých špekulácií. Pôvodne sa našli neďaleko východnej steny chrámu a na súčasné miesto boli premiestnené az dodatočne.

V blízkom okolí Monte d'Accoddi sa našli pozostatky dedín z rôznych období. Na fotografii sú zachované zvyšky niekoľkých obytných chatrčí nachádzajucich sa pri severovýchodnom rohu stavby. Vyznačovali sa pravouhlým pôdorysom s kamennými základmi. V centre fotografie je najväčšia, 5-izbová stavba lichobežníkovitého tvaru, ktorá je nazývaná aj ako Čarodejníkova chatrč. Našiel sa v nej totiž býčí roh a niekoľko ďalších rituálnych predmetov z lastúr a ďalších materiálov, ktoré archeológov primäli k myšlienke, že práve v tejto chatrči mohol žiť niekto ako miestny šaman či čarodejník, ktorý mal na starosti vedenie obradov prebiehajúcih na hlavnom chráme. Našlo sa tu aj mnoho keramických váz a nádob. Napriek rozsiahlym vykopávkam je tu stále možné nájsť množstvo keramických črepín. Tieto chatrče a nálezy v nich spadajú pod kultúru Abealzu-Filigosa a teda do obdobia druhého, väčšieho chrámu.

Podoba chrámu s mezopotámskymi zikkuratmi podľa malej skupiny archeológov nie je náhodná. Myslia si, že za stavbou tohto chrámu skutočne stoja prišelci z oblasti Mezopotámie, ktorý sa sem dostali z neznámych dôvodov, možno utekali pred vojnou, možno sa dostali do nemilosti, možno to boli obchodníci. Vylúčiť sa to úplne nedá, no každopádne podľa väčšiny archeologickej komunity pre túto teóriu ani nie sú dostatočné dôkazy. Dôkazy sú však pre inú zaujímavú vec týkajúcu sa sardínskeho obyvateľstva. Ako je z genetických dôkazov dnes už známe, neolitické obyvateľstvo pôvodne pochádzajuce z Anatólie sa rozšírilo pred 9000 až 7000 rokmi prakticky do celej Európy a takmer úplne nahradilo pôvodné mezolitické obyvateľstvo. Pred asi 5000 rokmi však začali do Európy vo veľkom prúdiť z pontsko-kaspických stepí nové, indoeurópske kmene. Neolitici, ktorí boli primárnymi staviteľmi fascinujúcej megalitickej kultúry, po krátkom čase skoro na celom kontinente úplne vymizli. Dnes u velkej časti európskeho obyvateľstva prevláda genetická informácia indoeurópanov, len z malou prímesou neolitickej krvi. Avšak na Sardínií je tomu inak. V genetickom kóde pôvodných Sardov dodnes výrazne prevláda neolitická krv ako na jednom z posledných miest Európy. Vyzerá to tak, že indoeurópska expanzia sa pred 5000 rokmi Sardínie vôbec nedotkla. Práve naopak, neolitické obyvateľstvo sa tu udržalo a ďalej rozvíjalo. A teda tvorcovia a užívatelia chrámu Monte d'Accoddi mohli byť vzdialenými, no aj tak priamimi predkami nuraghov, ktorí o tisícročia neskôr stavali svoje majestátne veže, ktoré sa stali ich symbolom. A tiež dokonca aj súčasných etnických Sardov, ktorí dodnes tvoria značnú časť populácie ostrova. Na Sardínii teda môžme ako na jednom z mála miest na svete hovoriť o kontinuálnom vývoji toho istého obyvateľstva, ktoré prebieha viac ako 7000 rokov.